Nikdy sa nepohybujte po ihrisku bez golfovej palice, dostávam prvú radu od PRO trénera Jorgeho na ihrisku Conchal. Už o chvíľu pochopím, v čom spočívajú kostarické golfové dobrodružstvá.
Na štvorparovej jamke č. 1 na ihrisku Pinnila na západnom pobreží Kostariky hrám cez potok husto zarastený trávou a rákosím. Jasné, zákon schválnosti! Hoci sa loptička cezeň dostala, skončila na svahu za ním a… zgúľala späť do rákosia.
Ísť ju hľadať mi po Jorgeho rade ani nenapadlo. Množstvo hadov, niektorých aj jedovatých, ktoré v tejto chránenej prírodnej rezervácii žijú, som videla už na brožúrke o tamojšom zvieracom svete, ktorú sme dostali na recepcii klubu spolu so score kartou. Ani jedného som netúžila stretnúť a vôbec už nie v rákosí v potoku. Hoci, ako radil Jorge, nejakú palicu som mala vždy v ruke, a to dokonca aj pri rozvážaní sa na autíčku.
A tak rovno odohrám druhú loptu. Úspešnejšie. Zastavuje sa na svahu za potokom, pár metrov od grínu. Stačí krátky čip a piatou, prinajhoršom šiestou ranou môžem byť v jamke. Vyberám sa môstikom cez potok popod veľký rozložitý strom k loptičke. Zrazu mi niečo obrovské tmavé spadne z konára nado mnou rovno popred nos k nohám. Je to asi trištvrte metrový jašter, ktorých v Kostarike nazývajú iguán.
Selfie sa nepodarilo
Som na pokraji kolapsu a moje zúfalé zajačanie zrejme počuli až v klubovom dome. Môj nehrajúci sprievodca, ktorý si autíčkom odbehol kdesi obďaleč, aby nafotil nejakého farebného vtáčika, dobieha s vytreštenými očami. Vzápätí sa rozosmeje na celé kolo. „Myslel som si, že ťa napadol jaguár a to je len iguán,“ zadúša sa smiechom.
Tento zver s dlhým chvostiskom sa už zatiaľ pomaly presunul na hrubý koreň stromu a tichučko tam sedel, asi sa domnievajúc, že ho nevidíme. Očividne bol viac zľaknutý ako ja. Ako som sa neskôr dočítala vo wikipedii, tento jašter má vynikajúci zrak a dokáže sledovať pohyb objektov v značnej diaľke. Zrejme sledoval aj moje údery za potokom. Jeho pád zo stromu som si vysvetlila tým, že asi sa zhrozil nad mojím dosť chabým golfovým štýlom… Zoológia má aj na toto vysvetlenie. Iguány, keď sa boja prepadnutia nejakým predátorom, dokážu sa bleskovo spúšťať zo stromov (skákať vraj nevedia) do bezpečia trávy. Že by za predátora považoval rovno mňa, alebo že by ho vyľakalo moje pestrofarebné oblečenie, ktoré mu nepasovalo do jeho zeleného sveta?
Napokon sa upokojujem. Viem, že iguány síce majú ostré zuby, ale hryzú iba v sebaobrane. Inak sú to v podstate neškodné, mierumilovné, aj keď možno nie pre každého pôvabné zvieratká, ktoré sa veselo presúvali aj našou hotelovou záhradou či vyhrievali sa na strechách viliek.
Naše spoločné selfie pod stromom, odkiaľ padol ako z neba, však iguán nezvládol. Asi nebude priaznivcom takejto sebaprezentácie na sociálnych sieťach. Radšej sa vrtkými krokmi odsunul do svoje iguánskej ríše vo vysokej tráve. Škoda. Možno by sme sa napokon skamarátili.
Futbalu sa nevyrovná
Náš týždňový výlet do Kostariky mal za cieľ spoznať najzaujímavejšie turistické atrakcie. Rozhodli sme sa, že zaradíme medzi ne aj golf, hoci pravdupovediac pre domácich organizátorov to bolo trochu prekvapenie. Z pohľadu značnej väčšiny Kostaričanov ide totiž o ťažkú „snobárnu“, na ktorú majú tak Američania a Kanaďania.Tí sem radi prilietajú ako sťahovaví vtáci, teda stráviť tu mesiace, keď je doma zima, nevľúdne a sychravo.
Carlo Rojas Soto, golfový riaditeľ Conchal klubu v Santa Cruz na severozápadnom pobreží krajiny hovorí, že Kostarika je dnes destináciou s výbornými golfovými možnosťami. Ako argument uvádza, že tam môžete nájsť krásnu prírodu, dobrodružstvá a vynikajúci golf na jednom mieste. „Ale golf, na rozdiel od futbalu, nebude zrejme tak skoro patriť ku kostarickým národným športom,“ dodáva. „Je to stále relatívne nový a hlavne privátny šport.“
Hlavne v rezortoch
Prvú kostarickú deviatku postavili už v roku 1940 pri hlavnom meste San José. Potom nasledovala takmer tridsaťročná pauza. Ďalší rozvoj nastal začiatkom 70. rokov – po tom, čo sa začal sypať trh s kávou, banánmi, cukrovou trstinou a ďalšími kostarickými exportnými komoditami. Štát i privátne firmy začali masovo investovať do turizmu.
Najskôr otvorili v roku 1971 privátne ihrisko Cariari Country Clubu podľa návrhu Georga Fazia. Pre tých zhruba 300 členov to bolo tak akurát. Potom pribudla deviatka, už verejná, vo Valle 
del Sol. To naštartovalo rozvoj kostarického golfu a počet hráčov začal rásť. Aj tak v súčasnosti nenarátate medzi miestnym obyvateľstvom viac 2 200 aktívnych golfistov.
Špičkovými golfovými ihriskami sa hrdí najmä niekoľko veľkých päťhviezdičkových rezortov na západnom pobreží a niektoré ďalšie ich plánujú postaviť. Okrem rezortu Conchal Rezerva , ho má aj Los Sueños Marriott, Hacienda Pinilla a naposledy pribudlo ihrisko v rezorte Four Seasons.
Podľa sezóny
Na prelome októbra a novembra je golfová sezóna v Kostarike dosť zaspatá. Na oboch ihriskách, na ktorých si v ten deň zahráme aspoň pár jamiek, síce pár flajtov stretneme, ale aj tak sú viac-menej prázdne.
A poobede už úplne. Končí sa práve dažďová sezóna a to znamená, že zvyčajne niečo po druhej príde riadny lejak, často sprevádzaný aj hromami a bleskami. Zbytočné sú všetky nepremokavé bundy. Také, čo by bez úhony prečkali kostarické lejaky, ešte nevyrobili. Alebo by v nich človek od tepla nevydržal.
Na ihrisku Conchal na severozápadnom tichomorskom pobreží Kostariky dostávame na úrod podľa jamiek popísanú birdy kartu s 3D mapkami, kde vidno prevýšenia a rôzne nerovnosti fervejí i tvarovanie grínov. Čo si nemožno necvšimnúť je, že všetky bunkre sú postavené tak, aby im hráč videl takpovediac do tváre a ranu mohol nasmerovať tak, aby sa im vyhol. Či sa mu to podarí, je už iná vec.
Jasné: ide o férový dizajn, tak typický pre svetového architekta, akým je Robert Trent Jones ml. Zadanie na tomto mieste nemal ľahké. Ide o chránenú prírodnú oblasť Conchal, takže bolo treba rešpektovať množstvo obmedzení. Treba však povedať, že sa mu to podarilo. Ide doslova o ukážku dokonalého zasadenia ihriska do okolitej prírody.
Ako na safari
To, že sme v chránenej prírodnej oblasti, sme videli na každom kroku. V korunách stromov vysoko nad nami predvádzali artistické kúsky opičky zvané howler či mono congo. Na grín sa občas vybrali poprechádzať pizoti, ktorí majú podlhovasté biele pysky a do vysoka zdvihnuté dlhé, huňaté chvosty a pripomínajú medvedíkov. Okolo nás poletovali desiatky druhov pestro sfarbených vtákov.
No a potom samozrejme nám už známe iguány, veľké jaštery rôzneho sfarbenia s chvostom dosahujúcim dĺžku neraz až poldruha metra. Keď nás už slnko zmáralo, posadili sme sa do tieňa pod kostarický národný strom guanacaste s obrovskou korunou pripomínajúcou dáždnik, nazývaný aj slonie ucho či caro caro. Foťáky sme vyťahovali aj pri míňaní tzv. chodiaceho stromu, čo je inak ficus mathewsii, či obrovskom mravenisku termitov prilepenom na strome.
Aby sme vedeli, ako sa ktorý živočích volá, ku score karte sme dostali aj malého sprievodcu tamojším zvieracím svetom. Komu nestačia informácie z brožúrky, môže si za 15 dolárov objednať aj špeciálnu túru na autíčku s odborným sprievodcom.
Nezabudnite: ste v trópoch
Na ihrisku Pinilla nás sprevádzal miestny PRO tréner Jorge. Je rodákom z Kolumbie, kde je golf vďaka zhruba 60 ihriskám slušne rozšíreným športom. Prezrádza nám, že do Kostariky sa presťahoval pred niekoľkými rokmi kvôli trom dcéram, ktorým chcel vytvoriť bezpečnejšie prostredie na dospievanie. A Kostarika sa za takú krajinu v porovnaní s Kolumbiou považuje.
Práve od neho pochádza rada, aby sme sa na kostarické ihrisko nikdy nevybrali bez palice a na hľadanie loptičky v rafoch radšej zabudli. Dodal jasné vysvetlenie: sme v trópoch a rôznych hadov, z ktorých niektoré sú aj smrteľne jedovaté, tam majú bohato.
Aj ihrisko Pinilla je súčasťou obrovského 5- hviezdičkového rekreačného rezortu, ktorý postavil bohatý kostarický výrobca piva a nealkoholických nápojov. Manažérsky sa oň stará hotelová skupina Westin. V luxusných bungalovoch tam môžu ubytovať až 900 hostí, o ktorých pohodlie sa stará 600 zamestnancov. Ihrisko však využívajú aj obyvatelia rezidenčnej časti, kde sa dajú kúpiť byty v tzv. kondomíniach i samostatných vilách.
Loptičky nelovíme
Pinilla je dizajnom ihrisko podobné Conchalu. Tiahne sa tropickými lesmi, je pomerne kopcovité a vzhľadom na horúčavy je lepšie vybrať sa naň autíčkom. Výhľady z niektorých jamiek na okolitú prírodu i Tichý oceán sú nezabudnuteľné.
Na tomto ihrisku sa nám ušiel ďalší adrenalínový zážitok. Na betónovej kocke čerpačky uprostred jazierka, pri ferveji 15-tej jamky, si ležalo s rozdžavenou papuľou a chladilo si tak telo, asi metrové krokodílie mláďa. Nuž, do tohto jazierka by sa na výlov loptičiek naša golfová priateľka Táňa asi nevybrala. Nepomohla by jej zrejme ani jej povestná roznožka, ktorú nám previedla 
vlani v tureckom Beleku. V Kostarike sa skrátka loptičky z bezpečnostných dôvodov nezbierajú, takže bez poriadnych zásob v bagu sa na ihrisko ani nevyberte.
A kedy je najlepší čas vybrať sa do Kostariky za golfom? Podľa Jorgeho je to v období od decembra do februára. Potom už prichádzajú horúčavy a ferveje i gríny sa napriek závlahám začnú meniť na vyprahnutú púšť. Keď potom príde v apríli dažďová sezóna, trvajúca do konca novembra, do klubu často vyženú golfistov z ihriska tropické lejaky a búrky. Našťastie ide o teplý dážď, ale zvyčajne nepomôže nič iné, len sa ísť prezliecť do suchého.
Aj na tomto mieste sa dá pochopiť, prečo sa golf nestane v tejto, čo ako na stredoamerické pomery vyspelej krajine, asi ešte dlho masovým športom. Veď za kolo golfu tam treba vo vysokej sezóne (od polovice novembra do apríla) zaplatiť 150 dolárov, v nízkej, teda dažďovej 125 USD. Rezidenti rezortu hrajú síce za 75 USD, ale to si musia zaplatiť ročný poplatok 3 600 USD.
Pura vida!
Kostaričania sú ochranou prírody a budovaním trvalo udržateľného života doslova posadnutí. Patrí k tomu aj vzorné triedenie odpadkov, šetrenie vodou i elektrinou a hlavne dokonalé rešpektovanie prírody. Slovíčka pura vida, čo znamená čistý život, sa stali dokonca pozdravom používaným asi tak, ako naše „Zdravíčko!“ či „V pohode.“ V takomto ekologickom duchu budujú aj tamojšie golfové areály.
Foto: Jana Janků
