Mestečko Hluboká nad Vltavou patrí u našich západných susedov k najnavštevovanejším turistickým atrakciám. Lákadlom je hlavne udržiavaný romantický novogotický zámok, ktorý nazývajú aj bielou perlou Južných Čiech. V parku pod ním nachádzajú potešenie, ale rovnako aj trápenie, golfisti.
Do hlubockého golfového klubu pozvala skupinu slovenských golfov na dva dni túra Birdies Golf s jej organizátorom Romanom Ňukovičom. Väčšina z nich hrala tamojšie ihrisko prvýkrát a dojmy z neho zneli takmer zhodne: „Náročné, ale nádherné. Cestovať sem stálo za to.“
Kde sa ozývala streľba
Schwarzenbergovci, ktorí boli po stáročia majiteľmi hlubockého zámku (dnes je vlastníctve štátu), videli krásu nielen v udržiavaných objektoch, ale aj parkoch okolo. Vzorom im bola Anglicko. Okrem rozsiahlych parkov priamo na kopci okolo zámku vybudovali aj poľovnú oboru na rovine pod ním. Tam chodila šľachta ukájať svoje poľovnícke chúťky.
Práve na tejto 70-hektárovej ploche sa podarilo vybudovať golfové ihrisko. Vlani oslavovalo guľaté jubileum – 20 rokov. Ako spomínajú pamätníci, nebolo to ľahká práca. Dráhy museli citlivo zasadiť medzi obrovské staré duby, jazierka, potôčiky, ktoré slúžili ako odvodňovacie kanály. Tie boli súčasťou umne vymysleného drenážneho systému, ktorý vytvorili podľa svojich anglických vzorov architekti i sama príroda. Ako spomína manažér ihriska Antonín Loužek pre český časopis Golf, cez lúku, kde sa dnes rozkladá ihrisko, odtekala do Vltavy aj voda z ďalších rybníkov.
Od začiatku malo ihrisko medzi golfistami povesť, že kto sa bojí vody, nech tam radšej ani nejde. Za dobrú ranu bolo často „odmenou“ utopenie loptičky. Často mnohonásobné. Na druhej strane práve vďaka premyslenému vodnému systému patrilo vždy medzi najzelenejšie. A platí to dodnes. A to aj počas extrémne suchých liet.
Práve odstránenie časti vodných prekážok, najmä priečnych vôd, bolo cieľom niekoľkých (zatiaľ sa nekončiacich) úprav. Viaceré kanály bolo potrebné stiahnuť do potrubia pod zem a následne pôdu zatrávniť. Dodnes je to viditeľné na viacerých fervejach.
Zelený piesok je predsa len biely
Výstavba i postupné úpravy ihriska boli mimoriadne náročné. Krajinári napríklad pôvodne trvali na tom, že bunkre majú byť vysypané zeleným pieskom. Aby ich vraj nebolo zhora zo zámku vidieť. Ani terénne úpravy nesmeli kvôli zachovaniu pôvodného vzhľadu poľovného revíru prevýšiť 60 cm. Prizvanie špičkových architektov so skúsenosťami z budovania zámockých ihrísk, ako je napríklad rakúsky Schönborn, nakoniec prinieslo ovocie.
Napriek úpravám v posledných rokoch zostala ihrisko veľmi technické. Presvedčili sa o tom aj účastníci Birdie Tour. Po hre vari každý hlásil počet stratených loptičiek nielen vo vode ale aj vysokých trávach, ktoré dávajú ihrisku punc linksu. Hoci sa dráhy tiahnu po rovine a hra sa dá pohodlne zvládnuť pešky, neustále treba premýšľať kam hrať. Výhľady na krásne okolie a biely zámok na kopci sú často väčšou odmenou, ako samotný výsledok.
Kritickým rokom bol 2002, keď Českú republiku postihli ničivé povodne. Neobišli ani hlubocké ihrisko, ktoré mimochodom leží pod úrovňou Vltavy. Bolo treba pridať čerpadlá a spätné klapky. Vďaka ním je podľa aj po búrkach okamžite hrateľné. Mohli sa to druhý deň túry počas silného dažďa presvedčiť aj slovenskí hráči. 
Moderný klubový dom
Možno návštevníkov trochu prekvapí pri návšteve tohto historického mestečka moderná budova klubovne. Je však citlivo umiestnená pod zámocký kopec. Má dostatok priestorov nielen pre členov ale aj účastníkov komerčných turnajov.
V tamojšej reštaurácii nájdete na jedálnom lístku okrem typických českých špecialít aj španielske. V kuchyni totiž vládne španielsky šéfkuchár Jesus. Ponúka, ako aj účastníkom Birdie tour, napríklad výbornú paelu s morskými potvorkami.
Veľkoryso sú vybudované a kvalitne udržiavané aj cvičné plochy vrátane 9-jamkového public ihriska. Hráči tiež oceňujú, že golfový areál je otvorený v zime. Návštevníkov čakajú v na okolí aj kilometre cyklotrás, adrenalínový park či chodníky pre in-line korčuľovanie. A kto má rád vodu, nenechá si ujsť vyhliadkovú plavbu loďou po Vltave.
Foto: Matej Kohen a Jana Janků
