V Edinburghu lavičky hovoria o láske

02. januára 2012

Hlavné mesto Škótska má prekrásnu panorámu. Hrad s vežičkami a historická stará časť čnejú nad mestom a pod ním sa kúpu v zeleni parkov Národná galéria, škótsky parlament a iné pamätihodnosti. Je to mesto, ktoré vám zostane v pamäti. Vrátane jeho lavičiek.

Kolekcia stredovekej a Georgiánskej architektúry tohto druhého najväčšieho škótskeho mesta s pol miliónmi obyvateľov je obrovská a nie náhodou bolo Nové i Staré mesto zapísané na Zoznam UNESCO. Patria do nej napríklad aj kamenné činžiaky, ktoré sú dodnes obývané.

Míľa na hrad

Najznámejšou ulicou historickej časti Edinburghu je nesporne Kráľovská míľa. Mať na nej reštauráciu, bar, obchodík alebo nebodaj byt,  to už niečo znamená. Vedie od Hradu, majestátne sa rozkladajúcom na strmom 135 metrov vysokom kopci, okolo troch kostolov, z ktorých najobdivovanejším je Katedrála sv. Gilesa, až ku kráľovskému opátstvu Holyroodhouse. Prejde ňou väčšina z trinástich miliónov turistov, ktorí ročne navštívia toto škótske mesto. Lákadlom nie je len množstvo historických zaujímavostí, ale aj rôzne podujatia. Mimoriadne obľúbený je najmä letný festival na prvom nádvorí Hradu a vojenská historicko-kultúrna prehliadka Military Tattoos.

Most medzi svetové divy

Aj Škóti sa usilujú dostať svoje zaujímavosti medzi také divy sveta, ako sú Čínsky múr, Taj Mahal alebo Machu Picchu, Červené námestie, Socha Slobody či stará Havana. Navrhujú, aby na zoznam svetového kultúrneho a historického dedičstva UNESCO  bol zapísaný aj most Forth Bridge neďaleko Edinburghu, zaujímavá prírodná oblasť pozostávajúca z močarísk na severe ostrova, budovy Charlesa Ennieho Mackintosha v Glasgowe i slávne linksové golfové ihriská v St. Andrews. A prečo  železničný most Forth Bridge? Tento konzolový oceľový most sa svojou veľkosťou považuje za konštruktérsky zázrak a za jeden z najvýznamnejších krokov ľudskej civilizácie. Je 2,5 km dlhý a jeho dvojité oblúky, ktorých vzopätie patrilo roky k najväčším na svete, sa vznášajú 57 metrov nad hladinou morského zálivu. V roku 1890 ho slávnostne otvoril Princ z Walesu, neskorší kráľ Edward VII.  Žiaľ, jeho výstavba si vyžiadala stratu takmer sto ľudských život, ale železničnej doprave slúži dodnes.

Miesta na oddych

Poznáte ten pocit, keď ste z prehliadky nejakého mesta tak unavení, že ste schopní sadnúť si kdekoľvek?  V Edinburghu sa nemusíte obávať, že by ste nenašli vhodné miesto.  Najlepšie je sa zložiť na trávniku  niektorých rozsiahlych a dokonale udržiavaných parkov.  Ale keďže v tejto časti britských ostrov býva zvyčajne daždivo, lepšie je sadnúť si na niektorú zo stovák lavičiek.

Škótska metropola je nimi doslova posiata. A nie sú to hocijaké, ale pamätné lavičky, venované svojej milovanej či milovanému,  láskavým rodičom, nezabudnuteľným spolužiakom,  pozoruhodnému človeku, či padlým pri nejakej bitke.  Obyvatelia mesta tvrdia,  že tieto lavičky formujú kolektívnu pamäť.  Aj keď často pripomínajú smutné udalosti, ako napríklad predčasnú smrť či zvláštne okolnosti, za akých milovaný človek zahynul, v konečnom dôsledku slúžia obyvateľom i návštevníkom mesta.

Takýchto lavičiek sú v meste stovky, a tak vždy niekde nájdete miesto.  A Edinburčania pripomínajú, že je lepšia zakrytá spomienka na niekoho, ako zabudnutá.

Svet ilúzií

Neviň zrkadlo, ak máš krivú hubu, hovorí známe príslovie. V Edinburghu to neplatí. Tam ti zrkadlá vyrobia krivé ústa, veľkú hlavu či tenké krivé nohy na počkanie. Stačí zájsť do bývalého observatória, ktoré pred 175 rokmi založila optička Maria Theresa Short.

Nájdete ho podľa nápisu Camera obscura, čo je názov pre tmavú komoru, kam malým otvorom prichádza svetlo a dômyselný systém šošoviek a zrkadiel na opačnej strane vytvára prevrátený obraz predmetov pred otvorom. Nejde o nič nové pod slnkom. Tento vynález používali stáročia pred nami naši predkovia a princíp tmavej komory  popísal už 500 rokov p. n. l. čínsky filozof Mo.

Cameru obscuru nájdete aj v edingburskej rozhľadni. Panoramatický obraz mesta vám ukáže na najvyššom poschodí bez toho, aby ste čo len nos vystrčili z tmavej komory. Je to len jedna zo stovák vizuálnych atrakcii tejto bohatej zbierky.  Môžete sa tam poprechádzať po podlahe, ktorá vyzerá ako ozajstná vodná hladina, podať si ruku s duchom,  zmeniť svoju tvár na opičiu či blúdiť zrkadliskom.

Vždy ide o ilúzie, ktoré dokáže urobiť svetlo a tieň, zrkadlá či šošovky. Dokazujú, že tomu, čo vidíme, netreba vždy veriť.

Foto: Jana Janků

Autor: Jana Janků | 02. januára 2012

Pridať komentár