Linksový golf na divokom pobreží Atlantiku (1)

20. mája 2014

To, že prichádzate do golfovej krajiny, vidíte už pri pristávaní na dublinskom letisku. Prelietate nad dvomi ihriskami a ďalšie sa črtajú v diaľke. Nuž, napokon, kde majú golfové ihriská na svoju existenciu lepšie podmienky, ako na tomto večne zelenom ostrove?

Pozvaniu na golf na linksových ihriskách sevezápadu Írska sa nedalo odolať. Aj keď autorka článku má už hru na niekoľkých takto zaradených v Škótsku, Walese, Portugalsku i tureckej Lykii, predsa len oceánu, dún okolo neho a večného vetra a dažďa – čo všetko patrí ku charakteristike linskových ihrísk – má Írsko bohato. Ba niekedy aj nadmieru .

Dedo, otec, syn

Hoci možno túto ostrovnú krajinu čo do počtu obyvateľov s piatimi miliónmi prirovnať k Slovensku, golfu sa to netýka. Veď Írsko má 420 golfových ihrísk a ďalšie napriek kríze budujú. Na ostrove sa nachádza 30 % zo všetkých linksových ihrísk na svete.

A koľko má Írsko golfistov? To sa ani nedozviete. Mnohí totiž nemajú potrebu byť registrovaní. Jednoducho si iba pravidelne chodia s kamarátmi či rodinkou zahrať. Ročné poplatky sa v kluboch pohybujú okolo 500-600 eur (mládež hrá celý rok tak za stovku), takže nijakú rodinu to až tak nezruinuje. V priemere však majú jednotlivé kluby po 300 členov, z čoho sa dá vyrátať, že v Írsku hrá golf najmenej 130-tisíc ľudí, čo je zhruba 16 násobok slovenskej reality.

Golf sa v tejto krajine nepovažuje za zábavku bohatých, ale športom či hrou pre celkom obyčajných ľudí a je v súčasnosti najrýchlejšie rastúcou out doorovou aktivitou. Svoje hrá ale najmä tradícia. Veď mnohé ihriská majú aj viac ako 100-ročnú históriu. Za tie roky už nejaké tie tisícky golfistov odchovali a vzťah sa v rodinách odovzdáva z deda (v niektorých prípadoch aj starej mamy) na deti a potom na vnúčatá…

A Írsko má v tomto smere niečo navyše: kopu dažďa, ktorý udržiava gríny i ferveje zelené aj bez závlah a mierne počasie bez mrazivých zím a pálivých liet. Takže golfom žije táto krajina takmer celý rok.

Na predpoveď sa nepýtajte

Každý z našej 20-člennej novinárskej skupiny prichádza s ťažkým kufrom plným nepremokavých vecí. Budeme ich potrebovať? Hneď na letisku sa nám od domáceho kolegu dostáva vysvetlenia, že v Írsku je síce počasie obľúbenou témou na konverzáciu, ale na predpoveď sa radšej nikdy nepýtajte. Nik vám ju nepotvrdí. Hoci je práve slnečno a príjemných 18 stupňov, o pol hodinky môže byť všetko inak. Nuž, necháme sa prekvapiť.

Smerujeme na severo-západné pobrežie do Donegalu, teda na opačnú stranu ostrova, čo je z Dublinu zhruba tri a pol hodiny. Víta nás luxusný Harvey’s Point Hotel ukrytý medzi kopcami. Jeho majitelia, švajčiarska rodina Gysling, ho premenila na jeden z najlepších hotelov v Írsku.

Dych histórie

Čo sú to linksové írske ihriská, si prvýkrát odskúšame v Narin & Portnoo Golf klube. Už pri vstupe do klubovne na nás dýchne  história. Nečudo. Veď má úctyhodný vek. Ihrisko otvárali v roku 1930. Na starých čiernobielych fotografiách vidno pánov v pumpkách a sakách, tak ako to vtedajšia golfová móda diktovala.

Je to naozaj ihrisko starodávneho štýlu, ktorého dráhy vedú cez alebo po pieskových dunách. Pri troche fantázie tam človek vidí pastierov oviec, ako zahnutými bakuľami naháňajú  gule z trsov trávy, snažia sa trafiť jamku a obísť bunkre, ktoré vyhĺbili pre ovce, aby sa mali kde skryť pred dažďom a severákom vanúcim z Atlantiku. Ihrisko bolo nedávno prestavané na par 73. To sú prvé informácie od manažéra ihriska a potom tá linksová zábava naozaj začína.

Linksový golf je pre bežného (asi aj profesionálneho golfistu) nevšedný zážitok. Treba ale dodať, že my sme na prvom ihrisku aj  neskôr zažili príjemné slnečné počasie s pomerne miernym vetrom. Tým zážitkom je prekvapenie, aké dlhé rany na tejto večným vetrom uhladenej tráve, doslova ležiacej na piesčitých morských dunách, dokážete dať. Najmenej o 50 až 80 dlhšie ako vo vnútrozemských podmienkach. A tak dostať sa na grín v regulácii je oveľa pravdepodobnejšie. Pravda, ak sa vyhnete hlbokým pieskovým bankrom. Tu, v Írsku, nie sú zvyčajne našťastie až také hlboké ako napríklad v Škótsku. Ale aj tak je často veľkým umením dostať sa z nich. Sklamanie po veľkej radosti však zvyčajne prichádza pri gríne. Čipy a piche sú tu oveľa ťažšie ako inde. Lopta lieta po rýchlych grínoch ako divá a čo ako citlivo udriete, zrazu ste ďaleko za ním. O patovaní ani nevraviac. Stačí sa lopty dotknúť a ak ste netrafili rovno do jamky, odbehne vám ďaleko za ňu. Takže rýchly príchod ku grínu často nič neznamená – rany sa raz dva nazbierajú.

Vzorom bol slávny škótsky links

Druhé ihrisko Donegal, vytiahnuté na Murvaghský polostrov s horami Bluestack za chrbtom neďaleko rovnomenného mestečka, je ďalšou lahôdkou. Ešte dnes na ihrisku stretnete pamätníkov zo skupinky nadšencov, ktorí sa v roku 1959 poskladali po 50 a 100 libier, aby vytvorili základný kapitál na jeho výstavbu. A množstvo stavebných prác tam urobili brigádnicky. Kdeže sú tie časy ! Na brigádničenie už dnes aj v Írsku ťažko niekoho nahovoríte.

Eddiemu Hackettovi, ktorý vtedy za odmenu 200 libier urobil dizajn majstrovského ihriska, poslúžil ako model slávny škótsky links, kde sa hráva British Open – Muirfield. To znamená, že prvých deväť jamiek sa ťahá po polostrove proti smeru hodinových ručičiek a ďalšia deviatka ide naopak – ako vnútorný kruh prvej deviatky. Ale ako hovorieval, to najlepšie tam stvoril Pánboh a toho treba rešpektovať. Neskôr ihrisko prestaval renomovaný dizajnér Pat Ruddy a tak nečudo, že víťaz British Open Darren Clarke ho označil ako ,,jedno z mojich najobľúbenejších ihrísk na svete.“

Pikošiek v histórii Donegalu však možno nájsť oveľa viac. Napríklad, ako v minulosti financovali jeho prevádzku. Ktosi prišiel s nápadom kúpiť poníka, chodiť s ním po výstavách a predávať lístky na vozenie sa na ňom. Za jedno leto vyzbierali na ňom 900 libier, čo boli vtedy veľké peniaze. Dnes patrí toto ihrisko, vrátane klubového domu, medzi najkrajšie v celom Írsku.

Vzhľad opäť určujú najmä obrovské trsy vo vetre sa kníšucich tráv okolo fervejí, ktoré sa nenásilne tiahnu po alebo cez duny. Vyhrať odtiaľ úspešne loptu, patrí ku golfovým majstrovstvám. Ale atmosféra, vrátane výhľadov na more z viacerých jamiek, patrí k nezabudnuteľným.

V tudorovskom duchu

Tretie ihrisko Sligo je iná káva. Často ho označujú ako jeden za najúchvatnejších  linksov vôbec. Nájdete ho na pitoresknom pobreží neďaleko dedinky Rosses Point.  V tomto prípade dýchne na návštevníka história poriadne silne. Veď ide o ihrisko, ktoré má už viac ako storočnú históriu. Prvú deviatku tam postavili už v roku 1894. Dnes je to však moderný komplex s 27 jamkami a špičkovo vybaveným klubovým domom, ktorý si ale zachoval pôvodnú čarovnú  tudorovskú fasádu. Je to mimoriadne ťažké majstrovské ihrisko, ktoré má už tradične miesto amatérskeho turnaja West of Ireland Open, ktorý tam býva cez Veľkonočné sviatky. My sme ho hrali práve po ňom, takže gríny boli pripravené na úroveň najlepších amatérskych hráčov. Aj sme to podľa ich rýchlosti riadne pociťovali.

Opäť klasický links, ale tentokrát vysoká tráva robí len kulisy. Okolie dráh je  vymanikúrované – vystrihané. Zato si ju užijete pred odpaliskami, takže akýkoľvek zlý odpal končí dosť tragicky. Zvlášť náročné je to pred trojparovkami, ktoré sú nezvyklo dlhé. Ide o mimoriadne náročné majstrovské ihrisko. Dizajnér nebol ku golfistkám príliš zhovievavý, pretože hrajú takmer na všetkých jamkách z rovnakých odpalísk ako ich mužskí spoluhráči.

Manažér ihriska David O´Donnovan však pripomína, že obtiažnosť tohto ihriska závisí najmä od poveternostných podmienok. Tie nám našťastie priali. Na Sligo sme zažili prekrásny, na írske podmienky priam neuveriteľný slnečný deň. A tak sme sa mohli kochať výhľadmi nielen na široké piesčité zátoky oceánu a majáky v nich, ale aj čiernu stolovú horu Benbulben pripomínajúcu svoju príbuznú nad Kapským mestom, ktorá je ale svetlejšia. K nezabudnuteľným patrí hra na jame č. 13, kde sa hlbokým bunkrom dá vyhnúť iba absolútne presným drajvom. Alebo osemnástka: tam sa zase treba dostať na grín drajvom ponad hlbokú a riadne zarastenú priepasť.

Írska whiskey je iná

Nuž, čo by to bola za návšteva Írska bez ochutnania aspoň dúšku tamojšej whiskey. Mimochodom, práve podľa písmena ,,e“ uprostred slova spoznáte, že je to tá pravá, írska. S jej výrobou začali Íri už v 6. storočí a odvtedy je súčasťou histórie i kultúry krajiny. Írska whiskey sa líši od svojich škótskych a amerických príbuzných. Ako, to sa najlepšie dozviete priamo na ochutnávke v niektorej pálenici.

Foto: Jana Janků

 

Autor: Jana Janků | 20. mája 2014

Pridať komentár