Dlhé vlasy, hrebeň a dýka za pásom

01. marca 2012

Po vzore domácich sa vyzúvame a umývame si nohy. Na hlavy si povinne viažeme typické oranžové šatky. Vchádzame do areálu najsvätejšieho miesta Sikhov – Hari Madíru, čo v preklade znamená Zlatý chrám. Nájdeteho ho v pandžábskej metropole Armitsar.

Okolo obrovského hranatého jazierka, nazývaného aj bazén nektárov, sú natiahnuté koberce, aby dlažba nechladila bosé nohy. Ostaneme s úžasom stáť. Uprostred jazierka sa z vody ako v rozprávkovom sne vynára z ranného oparu Zlatý chrám.

Najskôr s trochou ostychu a potom celkom nápadne pozorujeme mužov vyzliekajúcich si dlhé rúcha. Iba v šortkách, ale s turbanmi na hlave, vchádzajú do vody. Ženy zatiaľ mieria do domčekov postavených v rohoch bazénu. Tam sa môžu skryté za múrmi kúpať v bazéne nektárov bez pohľadov zvedavcov.

Do vody nie

Pri kúpeli si všetci bez rozdielu pohlavia odkladajú aj dýky. Kým muži ich v bežnom živote nosia viditeľne zavesené na páse, ženy ich buď skrývajú pod  šatami, alebo im visia v podobe prívesku na krku.

Dýka alebo malý meč totiž patria k jedným z piatich symbolov sikhského náboženstva. Nielen kvôli tomu sú príslušníci tejto sekty medzi množstvom rôznych národností, kmeňov a príslušníkov náboženstiev žijúcich v Indii takí neprehliadnuteľní. Pútajú tiež svojou výškou, urastenosťou, dlhými vlasmi a muži aj dlhými bradami, ktoré by si nikdy za života nemali oholiť či ostrihať. Niektorým brada voľne visí, iní si ju rozčesávajú na cestičku a dlhé konce obtáčajú okolo uší. Malým chlapcom rodičia zamotávajú vlasy nad čelom do malého drdolu a potom do šatôčky.

Kým brady a vlasy väčšine mužov vekom zosivejú a obelejú, farba očí sa nemení. Majú ich čierne a pohľad tak prenikavý, že cudzincovi, najmä žene, z toho idú až zimomriavky. Zodpovedá to aj povesti, ktorá  Sikhov sprevádza. Vždy patrili k najbojovnejším komunitám v Indii a počas histórie to aj niekoľkokrát dokázali.

Najprv jedlo, potom meditácia

Kráčame okolo bazéna obklopeného mramorovými budovami a chrámami, v ktorých sa nachádza aj sikhský parlament, múzeum, škola, vývarovňa i ubytovňa. Vládne tam pohodová atmosféra. Kým niektorí veriaci sa rituálne kúpu, iní sa vzájomne fotia najmodernejšími digitálnymi fotoaparátmi a najradšej sú, keď sa vedľa nich postavia aj cudzinci. Deti sa naháňajú a pokrikujú nejaké veršovanky. Ďalší zase oddychujú sediac či polihujúc na kraji jazierka alebo spia. Vždy otočení tvárou alebo bokom k Zlatému chrámu.

Väčšina návštevníkov však niečo konzumuje. Ktorýsi z desiatich sikhskych guru totiž povedal,  že človek sa ťažko sústredí na meditáciu, ak mu škvŕka v žalúdku. A tak sa treba pred vstupom do Zlatého chrámu najesť. Ženičky, ktoré obsluhujú v miestnych bezplatných bufetoch, vám ani nedovolia zostať hladnými. Každého okoloidúceho bez ohľadu na to, či je veriaci alebo len zvedavým turistom, ponúknu miskou sladkej hnedej kaše zo šošovice a ryže – dhálu.  

Komu sa máli, môže sa usadiť na koberci v obrovskej vývarovni. Dobrovoľníci tam z darov bohatých donorov denne nasýtia posvätným jedlom langar 30-tisíc ľudí. Zvládajú to pokojne, bez stresu.  Hladošov im pomáha nasýtiť aj automatická pec libanonskej výroby, z ktorej útrob vypadne do veľkého koša za hodinu šesť tisíc chlebových placiek – čapáti.

Neskúšajte sa však zohriať prineseným alkoholom, čo ako by vás zrána striasalo od chladu. Ten je tam prísne zakázaný, rovnako ako fajčenie či požívanie drog. Za to máte však možnosť využiť inú vymoženosť: spolu s ostatnými pútnikmi sa môže nielen zadarmo najesť, ale aj sa ubytovať v miestnej nocľahárni. Najviac však na tri noci. 

Z oparu zatiaľ vystúpilo spoza obzoru slnko a trojposchodový Zlatý chrám a jeho zlaté kopuly sa rozžiarili do úžasnej krásy. Pôsobí to ako prízrak. Z reproduktorov zatiaľ znejú tóny niekoľkých harmónii a spev hudobníkov. Sú to verše zo Svätej knihy.

Zaraďujeme sa do dlhočizného radu pútnikov vchádzajúcich do chrámu mramorovým chodníkom obklopenom z každej strany deviatimi zlatými lampami. Domáci zvierajú v rukách misky s kašou prikrytými palmovými listami, aby si ich dali posvätiť.

Vo vnútri Hari Mandiru sa vznáša neuveriteľné duchovno, ktoré sa dá priam krájať. Ľudia sa modlia kľačiac, sediac či ležiac na zemi. Tak radi by sme si tú úžasnú atmosféru zachytili šošovkou digitálu, ale strážcovia nám ráznou mimikou naznačujú, že fotiť a filmovať vo vnútri nie je povolené.

Moderná technika tam ale nechýba. Tóny hudby a spevu zosilňujú reproduktory a obrad  sníma niekoľko kamier a mikrofónov. Všetko totiž prenáša pandžábska televízia, pretože nie každému sa podarí každé ráno prísť na bohoslužby.

Svätá kniha v posteli

Medzitým sa zlaté kopuly chrámu naplno rozligotali na slnku. Sú pokryté 24-karátovým zlatom. Vraj je ho tam až 750 kilogramov. Uvedomujeme si, že Zlatý chrám, ktorý z darov veriacich postavili za dvanásť rokov na prelome 16. a 17. storočia, nie je len symbolom silnej viery ale aj úžasnou symbiózou islamského a hinduistického slohu.

Modlitby stále neutíchajú. Kňaz číta zo Svätej knihy sikhizmu Grand Sahibu uloženej na Durbári – Božom tróne s baldachýnom zdobenom drahokamami. Cez deň knihu kvôli horúčavám prikrývajú vzácnymi látkami, ovievajú, hrajú jej na hudobných nástrojoch. Večer ju naložia na zlaté nosidlá a prenesú do honosnej postele v jej spálni v budove sikhského parlamentu naproti. Tam v noci odpočíva, aby ju ráno o piatej zase so všetkými rituálmi a klaňaniami stovák veriacich preniesli naspäť do Zlatého chrámu.

Sikhizmus nepozná kasty

Sikhizmus symbolizujú tri meče a kruh. V čase svojho vzniku predstavoval pokus o syntézu dvoch dominantných náboženstiev Indie – hinduizmu a islamu. V Indii sa k tomuto náboženstvu hlási dvanásť miliónov ľudí, čo je však v najľudnatejšej krajine sveta len kvapka v mori. Mimo krajiny žije ďalších osem miliónov Sikhov, najmä v Anglicku, USA a Kanade. Za reformistickým náboženstvom sikhizmom, nazývanom aj Gurumat, treba hľadať Guru Nánaka. Žil v 15. storočí a ľudí si získal tým, že všetkých považoval za bratov a odmietal hlavne v Indii tak rozšírený kastovný systém. Hlásal, že všetci ľudia sú si rovní, muži a ženy, brahmanovia a šudrovia, bohatí a chudobní.
Po Nánakovi postupne nastúpili ďalší „ľudskí“ guruovia. Keď zomieral desiaty z nich – Gobind Singh,  povedal, že po ňom už žiadny iný guru nepríde a odteraz je najvyššou autoritou kniha posvätných textov Grand Sahib. Každý Sikh túži aspoň raz v živote dotknúť sa nosidiel veľkej knihy.

Posledný guru pretvoril túto komunitu v roku 1699 na vojenský rád Chálsu, ktorý mal bojovať proti náboženskej perzekúcii zo strany Mogulov. Vtedy sa zrodila aj typická náboženská identita Sikhov –  nosia päť symbolov Chálsy: dlhé vlasy a fúzy (kéš), krátke spodné nohavice (kaččha), zbraň, ktorou môže byť malý meč alebo dýka (kirpan), hrebeň (kangha) a náramok (kara).

Foto: Jana Janků

 

Autor: Jana Janků | 01. marca 2012

Pridať komentár