V Adamstale neriešte hendikep, kochajte sa výhľadmi!

15. februára 2012

Predstavte si Vyšnú a Nižnú Bocu a svahy okolo týchto malebných dediniek, do ktorých akoby niekto sekerou zaťal, vysekal terasy a na nich vybudoval ferveje. Tak vyzerá „Najlepšie rakúske ihrisko roka 2007  i 2008“ – Adamstal. Leží pod Viedňou a slovenčina tam znie veľmi často.

Adamstal (www.adamstal.at) nie je pre Slovákov tak populárnym náhodou. Predovšetkým leží relatívne blízko, z Bratislavy je to tam nejakých140 kilometrov. Ale ani to nie je dôležité. Ihrisko s majstrovskou osemnástkou a tréningovou deviatkou patrí medzi golfové skvosty. Leží pod horou Unterberg v predhorí Álp a poskytuje úžasné výhľady. Navyše je dokonale udržiavané.   

 Od revúcich motorov k paliciam

Na ihrisko sme odchádzali vyzbrojení zábermi z filmu natočeného počas prestavby ihriska a najmä informáciami z prvej ruky – od jedného z dvoch spolumajiteľov, Franza Wittmanna. On sám je samostatnou kapitolou. Tento šarmantný  štíhly muž, ktorému by málokto hádal šesťdesiatku, si zažil ako ralley pretekár a mnohonásobný majster Rakúska i Európy, veľa slávy, ale vo svojom živote aj ťažkých chvíľ. Čo to naznačuje aj fotografia v tamojšom klubovom dome, z ktorej sa  usmieva  jeho tragicky zosnulá mladučká dcéra Júlia.

Zdalo by sa, že od rýchleho športu, kde je pretekár neustále na hranici života a smrti,  je ku golfu ďaleko. To si myslel aj F. Wittmann. Až do chvíle, kým k nemu náhodou nepričuchol na jednej z ciest na Nový Zéland. „Strávil som tam šesť týždňov a pred večerom sme s priateľmi vždy zašli na golfové ihrisko. Tam ma golf úplne dostal,“ spomína.

Čoskoro pochopil, že táto naoko pokojná hra skrýva množstvo adrenalínových zážitkov, aj keď iného druhu ako motoristické. A tak ako vari každý začiatočník, aj on zatúžil mať na vlastnej lúke aspoň tri jamky, kde by trénoval. Priateľ Hans Zöchling, majiteľ stavebnej firmy, ho však nahovoril na deväť.

A prečo práve v Adamstale? Z jednoduchého dôvodu. Je to jeho rodisko a zdedil tam  pozemky po predkoch. Takže problémy s ich kúpou mal čiastočne vyriešené.

 Stavitelia i dizajnéri

Prvú deviatku otvárali v roku v roku1995. Ako spomína F. Wittmann, sami si robili staviteľov i architektov. Mali výhodu, že nešlo celkom o neznáme miesto. Krásu tejto doliny v predhorí Álp poznali Viedenčania už dávno predtým  a chodievali tam na víkendy či letné dovolenky. A keďže je to len necelú hodinu z Viedne, za pol roka od otvorenia ihriska mali už 500 členov. Ihrisko začalo byť preplnené.

Východiskom bolo postaviť ďalších deväť jamiek. A keď chceli mať majstrovské ihrisko, za nevyhnutné považovali pridať tretiu deviatku. Nechceli totiž, aby v čase nejakého turnaja členovia klubu hromžili, že si nezahrajú.  

Prestavba ihriska na majstrovské trvala dva a pol roka. V takýchto podmienkach, v akých stojí, išlo o mimoriadne náročné práce. Všetko zaznamenávali na film, aby aj po čase videli, čo všetko bolo treba urobiť. Napríklad pri terénnych úpravách museli premiestniť 400 000 m3 zeminy.

A čo ochranári? Našťastie nejde o národný park. Takže kritéria zásahov do prírody boli benevolentnejšie. Medzitým sa ale podmienky na výstavbu zmenili a keď pristavovali poslednú deviatku, už potrebovali audit zachovania životného prostredia.  A hoci patrí Adamstalské údolie k jedným z najlesnatejších častí Rakúska, snažili sa uchovať čo najviac stromov, pôvodných druhov tráv i kveteny. Predovšetkým sa však usilovali zasadiť ihrisko do prírody tak, aby jej neškodilo, ale korešpondovalo s ňou. Uznania od návštevníkov z celého sveta hovoria, že sa im to vrchovate podarilo.       

F. Wittmanna slová ocenenia samozrejme tešia. Možno aj preto ľahšie prehĺtal čísla o rozpočte na výstavbu i prevádzku areálu, ktoré sú v dosť veľkom rozpore s pôvodnými predstavami. Prvá deviatka ich vyšla na pol milióna eur, ďalšia na dva a posledná už na tri milióny eur. Na otázku o ekonomike odpovedá, že ešte najmenej dvadsať rokov bude musieť golfový areál živiť z iných aktivít.  „Som šťastný, že som ho postavil, ale  znova by som do toho nikdy nešiel,“ tvrdí.

 Ako špičkový futbalový trávnik

Napriek náročnému terénu pripomínajú ferveje trávniky špičkových svetových futbalových klubov. Tráva je kosená do kríža a z odpalísk nad nimi vyzerá ako plátno klasika prekryté obrazom moderného maliara.

Každá jamka má svoje meno. Jedno romantickejšie ako druhé. Medvedia roklina, Rozprávková lúka či Dom na horskom hrebeni – čo je najvyšší bod ihriska, kde sa nachádza jamka číslo 5. 

Hra v Adamstale chce svoju taktiku. Napríklad istejšie je páliť smerom k bočným svahom, kde máte šancu, že loptička vám nezostane v rafe, ale skotúľa sa na fervej. Ak však trafíte zráz na druhej strane, už na ňu radšej zabudnite. V hustých kroviskách nájdete skôr nejaké zvieratko, ako svoju loptičku.

Napriek tomu, že ferveje ležia na terasách, sú  relatívne široké a hru na nich si užijú dobrí i slabší hráči. Kto  odohrá celých osemnásť jamiek, určite uzná, že zahrať ich na sedem pod par, čo je rekord ihriska, je výkon hodný úcty.

Chce to vozík

Ihrisko má rating 140. Toto číslo však nič nehovorí o potrebnej kondičke hráčov. Kto nerád šplhá hore a dole po svahoch ako kamzík, radšej nech si požičia elektrický vozík. „Ja ale všetkým pred hrou hovorím: u nás neriešte hendikep, radšej sa kochajte úchvatnými výhľadmi,“ zdôrazňuje F. Wittmann.        

Po tom, čo sme absolvovali pár jamiek, sme mu dali za pravdu. Výhľady na okolité kopce predhoria Álp sú úchvatné. A ešte očarujúcejšie do dolín. Často sme  však F. Wittmana upodozrievali, že v ihrisku chcel spodobniť svojho pôvodného koníčka jazdu na rallye.

A ešte odporučenie: slabšie, najmä ženské nátury, nech prenechajú riadenie vozíka na niektorých stúpakoch či padákoch svojim polovičkám alebo spoluhráčom. Alebo radšej nech zatvoria oči. Cestičky sú síce bezpečné, ale v daždivých dňoch netreba preceňovať svoje šoférske schopnosti. Inak môžete skončiť ako istí talianski gofisti, ktorí po šmyku otočili vozík na strechu.

Na 19. jamke o pivo

Keď už sa po tom ralley po svahoch Adamstalu unavení plížite do klubového domu,  čaká vás ešte 19. jamka. Pozor! Nie je to barový pult, ale ozajstná trojparová jamka, cez ktorú, alebo okolo ktorej musíte povinne prejsť, aby ste sa k onému vytúženému poháru piva v bare dostali. Nazvali ju Wett loch, teda v preklade Stávková. Pred jej odohratím zvyknú spoluhráči uzavierať stávku, kto to pivo po horšom výsledku zaplatí. F. Wittmann však vyzrádza aj celkom prozaické tajomstvo, prečo ju napriek bežným zvyklostiam postavili. Keď náhodou nie je niektorá z jamiek v dobrej kondícii, majú ju ako rezervu.  

Foto: Jana Janků

Autor: Jana Janků | 15. februára 2012

Pridať komentár