Lyžovačka pod Mont Blancom a jeho balkónmi

20. decembra 2019

Mali sme naozaj exkluzívny hotelový balkón. Každý deň sme mohli vďaka dobrému počasiu pozorovať najväčšiu európsku horu Mont Blanc aj s jej balkónmi. Za rána bývala trochu zahalená oparom, ale navečer bol celý masív úchvatný. Pri západe slnka sa najskôr odel do všetkých odtieňov zlatej, potom červenej a napokon bordovej. Divadlo aké sa len tak nevidí.

Má dve mená – Mont Blanc a Monte Bianco. Najvyšší vrch Európy totiž leží v Savojských Alpách na francúzsko-talianskej hranici. V oboch jazykoch má ale rovnaký význam: Biely vrch. Masív, ktorého najvyšší štít sa vypína do nadmorskej výšky 4 808 m.n.m., je totiž biely po celý rok, nielen keď ho v zime posype sneh. Jeho súčasťou je totiž viacero ľadovcov, z ktorých najväčším je Mer de Glace, teda More ľadu.

Bokom od mondénnych stredísk

Nekonečné zjazdovky boli v marci takmer poloprázdne.

Doliny okolo Mont Blancu sú lákadlom aj milovníkov zimných športov. V tejto oblasti Savojských Álp nájdete niekoľko vychytených lyžiarskych stredísk. Napríklad Megève či Chamonix. My sme sa však vybrali do nie až tak známeho údolia ale rovnako pôvabného údolia Val d’Arly, do lyžiarskej oblasti, ktorú nazvali Espace Diamant. Spája 192 kilometrov zjazdoviek niekoľkých lyžiarskych stredísk ukrytých v srdci vysokých hôr: Crest-Voland, Cohennoz, Flumet, Saint-Nicolas la Chapelle, Notre Dame de Bellecombe, Les Saisies, Hauteluce a Praz sur Arly. Ak sa vydarí počasie, možno z každého vrcholku obdivovať majestátny masív najvyššej hory Európy.

Je to obrovský priestor, aký nás, Slovákov, zvyknutých na naše „malé“ hory a úzke doliny uvádza niekedy do údivu a často aj zúfalstva. Tak ako sú zjazdovky „nekonečné“, často sa nám sa zdajú „nekonečné“ aj presuny medzi jednotlivými strediskami a najmä pri hľadaní reštaurácie či bufetu. Alpy majú skrátka iné rozmery. Celkom iste sa tu nebudete však zrážať s lyžiarmi či snoubordistami, ktorí zoškrabujú sneh vari len pár centimetrov od vašich lyží, ako je to v priemernej a nehovoriac už plnej sezóne napríklad na severe Chopku.

Rodinná atmosféra

Dovolenkové dedinky sa snažia zachovať si svoj alpský ráz.

Val´d Arly je skrátka stredisko, kde môžete pokojne učiť deti lyžiarskemu umeniu bez toho, aby ste sa neustále obzerali z ktorej strany niekto do vás vrazí. Rodinná pohoda.     Navyše, väčšina 157 zjazdoviek vedie lesom, ktorý je výborným ochrancom pred návalmi nepríjemného vetra.

To, že táto oblasť ešte nepatrí medzi najvychytenejšie, je vlastne výhoda. Ceny hotelov, jedla, ski passov i ostatných služieb sú tam miernejšie, stráviteľnejšie. Napríklad šesť dňová permanentka stojí v hlavnej sezóne 219 € (jednodenná 41,80 €). Za rovnaký počet dní „vysolíte“ za lyžovačku okolo ľadovca neďalekého Grande Motte 294 eur a v Troch údoliach o stovku viac (jednodenná permanentka tam stojí 63 eur). Pre rodiny majú špeciálnu ponuku. Rodičia s dvomi neplnoletými deťmi zaplatia za šesť dní zvýhodnenú cenu 717 €. Teda o 20-30 percent menej ako v spomínaných mondénnych strediskách.

Za olympijskú medailu pozemok na hotel

Olympijský víťaz Franck Piccard neodmietol ani české čapované pivo. Na snímke so slovenskými reprezentantmi.

Na svoje si tam prídu aj bežkári. Stačí sa vybrať do dedinky Les Saisies rozkladajúcej sa vo výške 1 650 metrov. Aj nad ňou sa ťahajú lanovky a spúšťať sa môžete po kilometroch zjazdoviek všetkých stupňov obtiažnosti, ale tamojší bežecký areál s desiatkami kilometrov upravovaných tratí je niečo extra.

Pamätníci si spomenú, že toto meno sa skloňovalo aj počas Zimných olympijských hier v Albertville v roku 1992. Tam sa odohrávali aj za účasti vtedy ešte česko-slovenských olympionikov a olympioničiek bežkárske i biatlonové preteky. Rada na tieto preteky spomína napríklad Ľubomíra Ilanovská, vtedy ešte Balážová, keď ako členka čs. štafety na 4×5 km skončila šiesta.

My sme sa tam v bežkárskom štadióne stretli s tamojším rodákom, slávnym francúzskym lyžiarom Franckom Piccardom. Paradoxne olympijskú medailu nezískal na bežkách, ale stal sa víťazom prvého olympijského super obrieho slalomu v kanadskom Calgary v roku 1988. Porazil vtedy také lyžiarske legendy ako Alberto Tomba či Mark Girardelli.  Ako odmenu za víťazstvo na olympiáde dostal od miestnej radnice pozemok. Dnes tam stojí hotel s jeho menom s požičovňou i servisom lyží. Hneď pod ním sa rozbiehajú do doliny kilometre bežkárskych tratí, a tak nečudo, že Franck Piccard, vari od dve desiatky kilogram ľahší ako v čase svojej zjazdárskej slávy, presedlal na bežky. Vravel, že sa do tohto športu úplne zamiloval.

Belgické deti na francúzskych svahoch

K novinkám na svahoch patrí aj jazda na sladeoch, ktoré sú niečim medzi korčuľami a krátkymi lyžami.

To, že sa medzinárodná novinárska skupina, pozostávajúca z takmer 140 ľudí z 31 krajín ocitla vo Val d´Arly, majú „na svedomí“ naši belgickí kolegovia. Nie náhodou. Belgičani majú s týmto miestom hlbokú spojitosť.

Vysvetlenia sa nám dostalo od bývalej viceprezidentky Medzinárodného klubu novinárov-lyžiarov SCIJ Betty Cleeren: „V polovici 20. storočia sa  Belgicko chválilo druhou najvyspelejšou ekonomikou, hneď po Veľkej Británii. Jedným z najrozvinutejších priemyselných centier bolo mesto Charleroi. Boli tam najmä oceliarne, sklárne i bane na uhlie. Hneď po II. svetovej vojne mesto vsadilo na rýchle rekonštrukcie fabrík, ale chýbali ľudia. Ponúkol sa obchod s niekoľkými chudobnejšími krajinami. Odtiaľ prichádzala lacná pracovná sila a naspäť išlo zase uhlie. Prvých  50-tisíc imigrantov prišlo z Talianska a neskôr

Savojské Alpy sú z každej strany iné.

doputovali za nimi aj ich rodiny. Čakal ich ťažký život. Bývanie bolo úbohé, práca úmorná. K tomu sa ešte v roku 1956 pridalo banské nešťastie, pri ktorom zomrelo 262 baníkov. Najmä Talianov. V štvrti Marcinelle zostalo po nich veľa vdov a sirôt a najmä biedny život. Radnici vtedy vládli  socialisti na čele so starostom Lucienom Harmengniesom a tí rozhodli, že treba pre nich niečo urobiť. A tak mesto kúpilo pozemok v Savojských Alpách vo Francúzsku nad dedinkou St Nicholas la Chapelle a postavili tam prázdninový rezort pre školské deti so 600 lôžkami. Dostal názov Marcinelle en Montagne. Deti tam chodili na tri týždne, boli na čerstvom vzduchu a v zime sa učili lyžovať. Keďže poplatky sa odvíjali od príjmov rodiny, mohli si to dovoliť aj chudobné.“

To bolo v rokoch 1966-1982. Marcinelle en Montagne s výhľadom na Balkóny Mont Blancu funguje dodnes. Ba aj veľký portrét Luciena Harmengniesa nájdete v spoločenskej miestnosti hneď vedľa krbu. Všetko je však už inak. Medzitým totiž prišla začiatkom tohto storočia hospodárska kríza. V Charleroi začali zatvárať fabriky, ľudia sa začali sťahovať za prácou inde. Na prevádzku chát už mestu peniaze nezostali. Predali ho  súkromnej osobe, ktorá areál postupne modernizuje na súčasné hotelové štandardy. Stále však musí dodržiavať podmienku, že hlavnou aktivitou sú pobyty pre školákov.

Slávny syr z druhého pôdoja

Moderná mliekáreň potrebuje modernú reklamu ale v tradičnom duchu.

Keď už naše nohy velili po jazde na kilometroch zjazdoviek pripomínajúcich zasnežené autostrády, že je potrebný oddych, zastavujeme sa v jednej z miestnych chát Chalette Jeti. Vyberáme si miestne špeciality – rissoles , teda baklažány podávané s kyslo-sladkými gratinovanými zemiakmi a na rozmaznanie jazýčkov hrušky uvarené v červenom víne. Na záver príde ochutnávka slávnych miestnych syrov. Chýbať nemôže ani Le Reblochon.

Lebo hoci Val ´d Arly dnes okupujú turisti z celého sveta, nijako sa nehanbí ani za svoj tradičný sedliacky imidž. Veď čo si budeme hovoriť: celé generácie predkov dnešných podnikateľov v cestovnom ruchu žili z toho, čo príroda ponúkala. A to boli najmä šťavnaté pasienky plné voňavej kveteny, kde sa tak páčilo a stále páči stádam dobytka. Mlieko od kráv je tam naozaj bio, plné živín a vitamínov. Priam ideálne na výrobu kvalitných syrov.

Na ich ochutnávku sa vyberieme do družstevnej mliekarne Coopérative Fruitière en Val d’Arly Savoie Mont Blanc. Tabuľa pri dverách prezrádza, že ju zmodernizovali s fondov EÚ. Do jej útrob návštevníkom dovolia nazrieť len cez sklo z balkóna a všetky príbehy o tom, ako spojili 70 sedliakov dokopy a čo všetko vyrábajú im porozpráva v niekoľkých rečiach školená sprievodkyňa v prednáškovej miestnosti.

A tak sa dozvedáme aj unikátny príbeh o slávnom Le Reblochon. V starodávnej savojčine „blocher” znamená stisnúť kravský cecok. Re-blocher znamená stihnúť ho aj druhý krát. V minulosti sa totiž platili dane podľa toho, koľko mlieka ich kravy nadojili. Kontrolóri chodili zvyčajne pred dojením, ale mazaní sedliaci s nimi vypiekli. Najskôr  vydojili iba časť mlieka a večer, keď na kraj sadla tma a kontrolóri boli už za bučkami, ich podojili ešte raz. Veď aj ich rodiny potrebovali obživu. Syr z mlieka z druhého pôdoja je hutnejší a chutí skvele.

P.S. Autorka textu získala v marci tohto roku na 66. SCIJ vo svojej vekovej kategórii dve zlaté medaily v behu na 3 km a kombinácii a jednu bronzovú v obrovskom slalome. 

Foto: Jana Janků, Renáta Rehorovská a Oľga Stajková-Kmeťová  

Autor: Jana Janků | 20. decembra 2019

Komentáre

  1. Úžasné, Janka!
    Krásne si opísala túto oblasť francúzskych Álp, kam by každý dobrý lyžiar, aspoň raz za život, rád zavítal. Len keby to nebolo tak ďaleko.
    Po tých Tvojich lákavých riadkoch, už len nabrúsiť lyže, naplniť benzínovú nádrž a vyraziť.
    Navnadila si na lyžovačku pod Mont Blancom nielen mňa , ale určite aj mnohých ďalších, ktorí tento zimný šport milujú a ešte tam nikdy neboli.
    Vďaka za príjemné čítanie a inšpiráciu.

Pridať komentár