Tiene mrakodrapov z Costa Blanca na golfové ihriská nedočiahnu
Alicante a najmä neďaleký Bermidorm so svojimi apartmánovými mrakodrapmi patrili už v 60. rokoch v Španielsku medzi prvé, ktoré lákali európskych dôchodcov, aby tam prišli stráviť jeseň života. Na istých miestach pripomínajú Mannhatan preložený na pobrežie Stredozemného mora. Ibaže tu nechýba golf.
Golfisti z takých oblastí, ako je Slovensko, ocenia golfové možnosti v Španielsku najmä zjari a v neskorú jeseň, keď tam býva príjemné počasie. Alicante a jeho okolie sú vzhľadom na leteckú dostupnosť z Viedne dobrou voľbou. Vetru odolnú bunda a čiapku však treba mať vždy v bagu. Aj počas slnečného počasia sa vedia vetriská od Stredozemného mora – Po Costa Blanca preháňať ihriskami nečakanou intenzitou.
Zoznam ihrísk okolo Alicante na Costa Blanca
Medzi hradbami víl
Ako prvé testujeme, alebo lepšie ono nás, ihrisko Bonalba, nazvané podľa skalistých hôr čnejúcich za jeho chrbtom. Skôr ako sa vyberieme na prvé odpalisko, manažér ihriska Luis Menréz Jareňo nás prevedie zázemím ihriska. Pyšný je najmä na welness a otvorený bazén, ktorý je zasadený do prírody tak citlivo, že vyzerá ako prírodné jazero, ibaže s betónovým dnom.
Bonalba naozaj patrí k špičke a najťažším ihriskám, ktoré táto oblasť ponúka. Pod jeho dizajnom je podpísaný jeden z najznámejších španielskych golfových dizajnérov Ramon Espinosa. A ihrisko zaujalo aj organizátorov viacerých profesionálnych túr, vrátane European Challenge Tour. Prechádzka po ňom dokazuje prísne dodržiavanie enviromentálnych pravidiel. Kačice, pávy, zajace, ba dokonca aj líška svedčia o tom, že zveratstvu a vtáctvu sa tam darí.
Ferveje sú široké, takže odpustia aj nepresné odpaly, ale pozor: množstvo paliem a borovíc, ktoré ich obklopujú, vám razom môže pokaziť radosť z dobre odpálenej loptičky. A k tomu veľké množstvo vodných, ale najmä piesčitých prekážok, dokáže urobiť z hry veľké dobrodružstvo.
Ešte väčším dobrodružstvom je tesné susedstvo záhrad pri niektorých dráhach. Ihrisko je totiž, tak ako to je v Španielsku zvykom, obklopené hrubou hradbou v niekoľkých radoch za sebou postavených bungalovov a viliek. Stačí nepresná rana a loptička vám pristane pri bazéne niektorej z nich. Predstava, že je horúce leto a na lehátkach sa vyvaľujú domáci, nás zmrazuje a núti dávať si pri zakladaní drajvera lepší pozor. Veď nešťastie nechodí len po horách…
A propó: vilky. Aj tu vidno nespočetne množstvo nápisov: For sale, teda: Na predaj. Dôkaz, že prosperita nemá večné trvanie a nie všetci európski dôchodcovia budú mať na jeseň života v Španielsku.
Trojica, aj keď nie svätá
Na Ihrisko La Finca sa mimoriadne tešíme. Dostupné informácie hovoria, že hrať na ňom je snom mnohých golfistov. A čoskoro zistíme, že tí, ktorí si ho už odskúšali, sa nemýlia. Patrí naozaj k mimoriadne krásnym. Zaujmú vodopády, ktoré v letných horúčavách osviežujú vzduch, cestičky vedúce arkádovitými kamennými môstikmi, nechýbajú ostrovné jamky. Niektoré ferveje sú doslova posiate bankrami, pred ktorými takmer niet úniku. Páčil sa nám aj taký milý detail, ako sú lavičky obložené typickou španielskou majolikou, zväčša umiestnené v príjemnom tieni stromu. Aj La Fincu obklopuje hustá zástavba bungalovov. Opäť sa nedá nevšimnúť si množstvo takých, ktoré hľadajú nových majiteľov.
Salvator Lucas Lozano, manažér ihriska, nás hneď na úvod prekvapuje informáciou, že toto ihrisko nemá obvyklých 18 jamiek, ale jednu navyše. A nemyslí bar v klubovom dome. „Jedna navyše sa nám zíde vtedy, keď niektorú inú musíme kvôli zlému stavu dávať do poriadku,“ objasňuje. „A keď sú v dobrej kondícii všetky, na devätnástej si zvyknú golfisti dávať stávku o pivo.“
Na otázku, či majú v obrovskej konkurencii približne 150 španielskych ihrísk vždy plno, odpovedá kladne. Pripisuje to dokonale premyslenej stratégii majiteľov – spoločnosti Quara Group, ktorej logo tróni aj na klubových loptičkách. Tá v tesnom susedstve postavila tri ihriská – popri La Fince ešte aj Villa Martin a Las Ramblas. Možnosť striedať ihriská je pre golfových nomádov veľkým lákadlom.
História a súčasnosť
Villaitana je luxusný päťhviezdičkový hotelový rezort vystavaný vari štyri kilometre na kopci nad nudnými mrakodrapmi presýteným Benidormom. A aký by to bol luxus na španielsky spôsob, keby chýbali golfové ihriská? K Villaitane patria dve. Na oboch vidno rukopis slávneho amerického golfistu a dizajnéra Jacka Niclausa.
Zaujímavý hotelový koncept
Keď vojdete do rezortu Villaitana, akoby ste vošli do historickej dedinky. Každá budova je však iba replikou toho, čo patrí v regióne Valencia k tomu najpozoruhodnejšiemu, najkrajšiemu. Napríklad Grand hotel má fasádu ako renesančná radnicav Alzire, interiér recepcie s dvojitou galériou je zase kópiou radnice v Alicante a kostolík s jeho čiernou kopulou ozdobenou bielymi ornamentmi, ktorý skrýva rozsiahle konferenčné priestory, je zase replikou kostola v mestečku Altea.
Rozorvaná. Príznačnejší prívlastok pre krajinu, kde vystavali Villaitanu nevieme nájsť. Akoby nejaká vyššia moc do nej bezhlavo sekala ostrými šabľami a zanechala množstvo jaziev. Alebo, akoby tadiaľ prešiel front a po výbuchoch mín nestihol krajinu ešte nik upraviť.
Po terasách nad roklinami sa však tiahnu dokonale udržiavané ferveje a gríny. Keďže ide o 18-jamkové majstrovské ihrisko určené na oficiálne turnaje, sú aj patričné dlhé s množstvom prekážok. Niektoré ferveje sme nazvali prebunkrované a hry z piesku sme si naozaj užili. Treba však dodať, že ide o férové ihrisko, pretože prekážky sú vždy viditeľné a každý si môže zvoliť vlastnú taktiku hry.
V tomto prípade výnimočne nerušia výhľad hradby víl. Na kopci nad ihriskom vidno krásnu panorámu Villaitany s kostolíkom, na ktorý sa nechtiac pozriete každú polhodinu, keď jeho zvony odbijú neľútostne plynúci čas. Nad tým sa vypínajú dramaticky kopce pohoria Finestrat. Spoza spodného obzoru zase vykúkajú moderné veže – mrakodrapy Benidormu a za nimi sa už rozprestiera neustále farby meniaca hladina Stredozemného mora. Aj keby vám aj hra bohvieako nešla, stojí návšteva tohto ihriska za tie úchvatné výhľady. Navyše, z hotelového areálu je to na prvé odpalisko len pár krokov.
Cez hlboké priepasti
Na záver sa ešte vyberáme na susednú menšiu osemnástku nazvanú Campo Poniente. Chceme ísť peši, ale dozvieme sa, že elektrický vozík je v cene a povinný. Podriaďujeme sa a netušíme, že neoľutujeme.
Aj keď jamky nie sú v tomto prípade príliš dlhé a až desať z osemnástich sú iba trojparovky, hra je tam mimoriadne vzrušujúca. Vozíkom sa driapeme prudkými svahmi nad odpaliská umiestnené nad bujnou vegetáciou zarastenými priepasťami, kde si možno preskúšať všetky vedomosti o stredomorskej flóre.
Dostať sa na grín niektorých jamiek znamená prestreliť priepasť širokú najmenej 80 metrov. Ženy majú aspoň výhodu, že na rozdiel od mužov, na grín z odpaliska aspoň vidia. Tí strieľajú naslepo. Ak priepasť neprestrelíte, ísť hľadať loptičku je takmer zbytočné. Zrázy do priepasti sú také prudké, že schádzať nimi dole a driapať sa naspäť je návod na úraz. Navyše, po tom, čo sa nám popod nohy prešmykol asi poldruha metrový had, sme si hľadanie stratenej loptičky rozmysleli. Ktožehovie, či išlo iba o neškodnú užovku, alebo nejaký jedovatý druh?
Po takomto zážitku sme záujem o získavanie vedomostí o tamojšej faune rýchlo stratili. Adrenalínu sme užili aj tak dosť, napríklad pri schádzaní vozíkom prudkými cestami dolu, na ktorých našťastie boli spomaľovače v podobe drevených hranolov.
Foto – Jana Janků
