Predstavovala som si ho ako svetoznámu rovnomennú čipkovú látku – madeiru. Nápaditú, kvetinkovú, nežnú a zároveň poctivo vyrobenú. Všetko sa splnilo. Ostrov patrí k tomu, na čo sa nezabúda. Vrátane tamojších golfových ihrísk.
O tom, že aj chladný Atlantik je k dovolenkárom priaznivý, sa postaral golfský prúd. Vďaka nemu má súostrovie Madeira po celý rok príjemnú a miernu klímu. V lete tam ľudí nemordujú horúčavy a zima sa s priemernými 18 stupňami Celzia i pomerne nízkou vlhkosťou dá prežiť aj bez teplých búnd a čižiem.
Všeobecne by sa dalo povedať: čosi zo Stredomoria, trochu zo subtrópov. Madeirské súostrovie leží asi na úrovni Maroka. K africkému pobrežiu je čosi cez 500 km, k európskemu raz toľko. Popri Madeire ho tvorí ešte druhý obývaný ostrov Porto Santo a dva neobývané – Selvagens a Desertas.
Vďaka klíme sa na Madeire darí kvetene od výmyslu sveta. Ak ktosi nazval tento ostrov plávajúcou záhradou, vôbec nepreháňal. Odtieňov zelenej by sa tam človek nedopočítal, o pestrých farbách kvetov ani nehovoriac. Darí sa tam orchideám, strelíciám, magnóliám, azalkám, proteam… A to po celý rok.
Hmla i smrť
Madeiru objavili v roku 1419 portugalskí moreplavci na ich ceste za krajinami Nového sveta. Portugalsku patrí toto súostrovie vulkanického pôvodu dodnes. Samotná Madeira je na mape iba takou bodkou. Nečudo, kdekoľvek sa vyberiete, ste tam najneskôr tak do hodinky. Veď ostrov je dlhý len 57 km a široký 22 km.
Úchvatne vyzerá z vtáčej perspektívy – pri pristávaní lietadla v hlavnom meste Funchal (vyslov Funšal). Špicaté hory porastené sýtou zeleňou, hlboké údolia s tisíckami obrobených terás na svahoch s políčkami, sadmi a vinohradmi, po okrajoch ostrova piesčité pláže. Kde sa tam tak asi zmestili golfové ihriská? Napadá nás pri zložitom pristávaní na umelo vybudovanú letiskovú dráhu na pobreží. Počkáme, uvidíme. Musia niekde byť a aspoň jedno – Campo do Santo da Serra, bude mať iste špičkovú úroveň. Veď už roky dokáže v polovici mája prilákať európsku golfovú špičku na turnaj Madeira Islands Open, patriaci do európskej mužskej série PGA.
Naša novinárska skupina bola pozvaná práve na 22. ročník tohto turnaja. A tak sa vyberáme na Santo da Serra pozrieť si ako hrajú profíci. Znamená to vyšplhať sa nad Funchal závratnými serpentínami. Chvíľami musí šofér preraďovať na jednotku a pred každou prudšou zákrutou zatrúbiť, aby prípadné auto idúce v protismere zastavilo a počkalo, než prejdeme. Ihrisko sa nachádza na samom vrchu kopca a my sa zrazu ocitáme v celkom inom svete. Prudko sa schladilo, je asi o desať stupňov menej ako na pobreží, odkiaľ sme sa vzdialili len vari tri-štyri kilometre. Najmä však padla hmla. Taká, že ešte okolo obeda nebolo vidno ani na 20 metrov. Turnaj museli kvôli nej v prvý deň úplne zrušiť a druhý sa horko ťažko začalo hrať na obed. Vidiac znudených hráčov a ich kedíkov, ktorí si zaplatili let a pobyt a naraz nevedia, či dostanú šancu siahnuť si na prize money, je dosť zdrvujúci.
Madeira Open 2014 sa napokon dohral. S ďalším dramatickým vyše dvojhodinovým prerušením, ktoré spôsobila smrť škótskeho kedíka na 9. jamke. Víťazom Madeira Open sa po play off stal napokon Daniel Brooks.
Palheiro ako jeho bohatí majitelia
Prvé ihrisko, ktoré sme si ale išli odskúšať na vlastnej koži, je Palheiro. Stojí na pozemkoch patriacich už 200 rokov bohatej anglickej rodine Blandy, obchodujúcej so slávnym madeirským vínom, ovocím a zeleninou. Ich skleníky potom uvidíme na 13. jamke.
Dostať do Palheiro, znamená opäť vystúpať autom nad hlavné mesto Funchal, odkiaľ je to len nejakých 15 minút. Zdá sa vám, že na vrcholcoch kopcov už nemôže byť nič, keď zrazu sa pred vami rozprestrie prekrásne a dokonale udržiavané členité ihrisko. Prvé jamky tam postavili už v roku 1933. A ako pripomína počas našej spoločnej hry jeho manažér Michael Otto, prednedávnom bolo ešte krajšie. Vlani však lesy okolo neho zachvátil požiar, ktorého vyčíňanie vidno dodnes.
Autorom súčasného ihriska je známy americký dizajnér Cabell B. Robinson, ktorý sa so svojimi projektmi presadil najmä v Španielsku a Portugalsku. Ihrisko dokázal posadiť medzi vysoké staré borovice, na hospodárske pozemky, ktorých súčasťou je luxusný hotel v koloniálnom štýle Casa Velha, obklopeným aj pre verejnosť otvorenými záhradami. Hra na Palheiro nie je lacná. Kolo golfu stojí 110 €, ale hostia hotela dostávajú zľavy. Vo vybraných obdobiach roka tam ponúkajú neobmedzenú hru golfu za 330 € na týždeň.
Samotné ihrisko je ako celá Madeira: poriadne kopcovité, takže autíčko sa veľmi hodí. Už len jazda na ňom je čosi ako ralley. Je to technicky náročné ihrisko, kde sa oplatia viac kratšie a presné rany, lebo inak vám loptička môže zbehnúť až do údolia. Je to hlavne skúška hry na naklonených plochách. Chvíľami sa cítime ako v Adamstale, akurát, že tu idú dráhy skôr prirodzenou cestou a umelých terás je pomenej. Ale tie výhľady na Atlantik a hlavné mesto Funchal stoja za to.
Aj v zime aj v lete
Počas obedu so synom súčasného majiteľa firmy Palheira Jonathanom Fletcherom, ktorý zastáva funkciu generálneho riaditeľa golfového rezortu i manažérom Michaelom Ottom, mimochodom otcom talentovanej madridskej golfistky, sa dozvedáme aj ďalšie podrobnosti o madeirskom golfe. Ročne priláka tento ostrov 7 000 golfistov, ktorí si tam priemerne zahrajú 3,5 kola. Väčšina – sú hlavne zo severských a ostrovných európskych krajín -prichádza v zime. M. Otto však tvrdí, že ideálny čas pre golf na Madeire sú letné mesiace. Na ostrove ani vtedy takmer nikdy nepanujú horúčavy, býva okolo príjemných 25 stupňov a v nadmorskej výške cca 500 m nad morom a medzi lesmi, kde sa obe madeirské ihriská nachádzajú, býva zvyčajne chladnejšie. Navyše tam pofukuje.
Dve ihriská na ostrove malo v roku 2009 doplniť tretie. Investori vybrali mimoriadne krásnu lokalitu asi hodinku od Funchalu a začali aj so zemnými prácami. Potom však prišla kríza a projekt zaspal. Je to škoda, lebo ešte aspoň jedno ihrisko by sa pri celoročnej možnosti hrať tam golf veľmi zišlo.
S bagmi na trajekt
Za hrou na ďalšom ihrisku plávame trajektom na morských vlnách Atlantiku. Ideme na susedný ostrov Porto Santo, ktorý je nazývaný aj Rajský. Komu sa zdá poldruha hodinová plavba dlhá, môže sa tam vybrať aj lietadlom. Z letiska vo Funchale tam bude za štvrťhodinku.
Dobrodružnejšie povahy však volia trajekt, kde si možno vybrať (a priplatiť) aj pohodlie prvej triedy. Cestu dlhú 40 kilometrov sme si nenechali ujsť ani my. V lete nastupuje väčšina pasažierov vybavená plavkami, pretože sa chystá navštíviť tamojšiu deväť kilometrovú pláž so zlatým pieskom a priezračným morom. V máji je však voda ešte riadne svieža.
My nastupujeme s ťažšou batožinou – golfovými bagmi. Už po vystúpení z trajektu je jasné, že sa ocitáme celkom v inom svete ako na Madeire. Ostrov Porto Santo je oveľa rovinatejší, suchší. Tak vyzerá aj golfové ihrisko, ktoré dala postaviť miestna vláda za peniaze z európskych fondov. Leží len kúsok od miestneho letiska a vidno, že na ňom a ani klubovom dome nešetrili. Hovorí o tom aj fakt, že dizajnérom ihriska nie je nikto iný, ako nedávno zosnulý slávny španielsky golfista Seve Ballesteros. Jeho krstné meno tkvie aj na stráni nad ihriskom viditeľnej z klubu.
Ihrisko otvárali pred desiatimi rokmi. Za hru tam zaplatíte 72 €, s buginou 112 €. Podľa domácich je ,,odskočenie si“ na toto ihrisko pre väčšinu návštevníkov Madeiry iba jednodennou záležitosťou. V čase našej prítomnosti sa tam okrem našej skupinky dali hráči spočítať na dvoch rukách.
Samotné ihrisko pripomína škótske či írske linksy – s rýchlym guľaním sa loptičiek po suchšej tráve. Prvá deviatka so širokými fervajami, jazierkami a plážami skôr pripomína americké ihriská. Hlavné zážitky však hráčov čakajú, keď sa dostanú na druhú (severnú) deviatku. Tam sa hrá nad vysokými morskými útesmi. Niekoľko jamiek (13, 14 i 15) sa tiahne rovno po hranách útesov. Chvíľami zabúdame hrať, lebo sa dáme unášať fantastickými výhľadmi na vlny oceánu hlučne rozbíjajúcich sa na skalách útesov. Hranice ihriska tvoria zaujímavé plôtiky z poskrúcaného dreva posiate tisíckami slimačích ulít.
Hoci na niekoľko grínov sa treba prestrieľať priepasťami zarastenými hlbokými hustými kroviskami, aj slabší hráči tam dokážu uhrať slušný výsledok, . Seve na tomto mieste naozaj urobil slušnú prácu. S cenami za hru však majitelia možno mali niečo urobiť. Veď k fee treba prirátať nie lacný lístok za trajekt a ešte nejaký ten obed. Výlet to však je nesporne nezabudnuteľný.
Deň po PRO hráčoch
Ako tretie hráme napokon Santo do Serra. Deň po Madeira Open. Na rozdiel od PRO hráčov nás čaká prekrásny, čistý, slnečný deň. Po hmlách zrazu ani chýru a ihrisko je vďaka turnaju profesionálne pripravené.
Opäť sa treba najskôr vyšplhať na vysoký kopec nad mestom s výhľadom na mýtickú zátoku Machino. Cestu si krátime pozorovaním pristávacích manévrov na funchalskom letisku, kde môžu pristávať len piloti so špeciálnymi skúškami.
Aj toto ihrisko má slušnú históriu. Pôvodnú deviatku tam postavili anglickí podnikatelia už v roku 1937, ale pred pár rokmi podstúpilo prestavbu na modernejší typ. Na podnet i vďaka financiám miestnej madeirskej vlády sa k slovu dostal slávny architekt Robert Trent Jones, ktorý dokonale využil prírodu a vytvoril jedno z najkrajších ihrísk na svete. Z viacerých z 27 jamiek (Machino a Desertas) sú také výhľady, že aj zabudnete na hru. Z bagu ťaháte foťák bez ohľadu na to, že za vami už niekto čaká. Celkom určite sa vám to stane napríklad na jamke č. 4, ktorej grín je zozadu ohraničený dlhým bankrom. Jeho steny čiastočne zabraňujú, aby prestrelené loptičky neskončili hlboko v údolí. Za signature jamku sa ale označuje trojparovka č. 17 obohnaná ôsmimi bankrami.
Kde zložiť hlavu?
Kto chce zažiť niečo výnimočné, ubytuje sa v dizajnovom hoteli The Vine Devine (v preklade Božské víno). Nájdete ho v centre hlavného mesta Madeiry – Funchale neďaleko pešej zóny a je súčasťou nákupného centra Dolce Vita. Jeho názov je poctou skvelému madeirskému vínu. Mimoriadne obľúbené je posedenie na terase na streche objektu. Odtiaľ sa možno kochať výhľadom na stovky terás okolo mesta s domami obkolesenými prekrásnymi večne zelenými záhradami. Interiéry izieb sú ladené do štyroch farebných odtieňov ako madeirské vinohrady počas štyroch ročných období. Aj spa zodpovedá vinohradníckej téme. Môžete si tam napríklad dať vinoterapiu a potom si ísť zaplávať do bazénu na terase na streche. Nechýba tam zaujímavý efekt – voda akoby sa na obzore prepadávala kdesi do centra metropoly Madeiry. A potom si ešte treba dať drink či večeru v tamojšom 360o Bar & Uva gourmet restaurant, kde predvádza svoje gurmánske špeciality michelinovský chef Thamas Faudry. The Vine Hotel má množstvo ocenení. Vlani ho zaradili tak medzi TOP dizajnové hotely vo svete i v Európe.
Čo ochutnať?
Madeira leží uprostred oceánu a tak nečudo, že ryby tam patria ku každodenným jedlám. Najobľúbenejšou je espada (druh morského úhora). Čierny druh je oproti strakatým a bielym najkvalitnejší. Madeirské rodinky či partičky sa často vyberú aj na grilovanú hovädzinu. Špíz vám zavesia na hák nad stôl a odtiaľ si sťahujete šťavnaté kúsky. Čo si však treba na Madeire celkom isto dať, je ,,bolo do caco“. Ide o malý nízky kysnutý chlebový bochník. Domáci najviac obľubujú jeho jednoduchú úpravu – je priečne prerezaný so striedkou potretou olivovým olejom a na hrubo popučeným cesnakom. To je dobrota! Bolo do caco ponúkajú v stánkoch hocikde na ulici. Máva aj iné tvary i plnky a dostanete ho zvyčajne teplý.
Toto jedlo chudobných, ktoré priniesli na Madeiru Arabi, je dnes niečo ako fast food, teda rýchla záchrana pre vyhladovaný žalúdok. Nuž a na Madeire nemožno neochutnať rovnomerné víno. Na jeho kvalite a chuti má zásluhu tamojšia pôda, geologické podložie vinohradov, klíma i unikátne odrody. Unikátny je však predovšetkým výrobný postup. Kľúčovú rolu hrá fortifikácia (posilňovanie vína vínnym brandy) a zrecí proces pri vysokej teplote až okolo 40 stupňov Celzia. Na tento postup prišli náhodne námorníci, ktorí si víno vozili na lodiach pre vlastnú spotrebu. Pri návrate domov zistili, že to, ktoré im zvýšilo, sa počas plavby najmä cez rovníkové oblasti vysoko zohrialo. Ale po následnom schladení doma, na Madeire, sa ukázalo, že má výnimočnú chuť. Tento postup zohrievania je teraz súčasťou výroby.
Foto: Jana Janků, archív ihrísk a The Vine
