K slnku cez švajčiarsko-francúzsku bránu
Spustíš sa dole kopcom a ak nedávaš pozor, si v inej krajine. V dnešnej Európe sa ani na vstup do únie z mimo úniového štátu až tak nehľadí. Hlavne keď ide o spoločný záujem – pohodlie hostí. Sme v Porte du Soleil, Bráne k slnku.
Champéry a Avoriaz sú dve spojené lyžiarske strediská na hranici Švajčiarska a Francúzska. Dnes tak kozmopolitné, že moji švajčiarski priatelia z Bernu ani nevedeli, ktoré v ktorej krajine leží. Ani sa im nedivím. Nie sú lyžiari, ani milovníci letných turistických prechádzok.
Obe strediská ležia v údolí Švajčiarskych Álp, ktoré vďaka prajnosti slnečných lúčov počas celého roka dostalo názov Porte du Soleil, teda Brána k slnku.
Najväčšie stredisko na svete
Svetový turizmus žije z rôznych „naj“. V marketingu to nesporne pomáha aj Champéry pod štítmi Dents-du-Midi. So 680 kilometrami zjazdoviek a takmer 200 vlekmi je označované za najväčšie lyžiarske stredisko na svete. Je totiž spojené s jedenástimi ďalšími strediskami tak na švajčiarskej ako aj francúzskej strane.
My sme počas Majstrovstiev sveta novinárov-lyžiarov SCIJ (Sci Club International Journalists) mali oficiálny pobyt práve v švajčiarskom Champéry, ale na lyžiach sme sa mohli spokojne spúšťať aj na francúzsku stranu do Avoriaz. Na to je však potrebný celoúdolný skipass. My sme ho mali a na francúzsku stranu nás to priam ťahalo najmä dopoludnia, kedy tá strana údolia bývala zvyčajne zaliata slnkom.
Napokon sme tam išli iba nakrátko. Zjazdovky tam boli mimoriadne preplnené a bolo treba dávať pozor, aby sa človek s niekým nezrazil, kým na švajčiarskej boli poloprázdno. Vysvetlenie je jasné: Bohaté Švajčiarsko má vyššie ceny nielen vlekov, ale aj ubytovania, a tak Francúzi zostávajú radšej na domácej pôde vo svojich typických „panelákových“ veľkoubytovniach. Za tie isté peniaze dostanú v domácich reštauráciách či baroch dvojnásobok. Navyše, aj keď sa dá na oboch stranách platiť rovnako frankami ako aj eurami, preratúvanie málokoho baví.
Strašidelná Švajčiarska stena
Lyžovačka v Champéry i Avoriaz je naozaj paráda. Vybrať si možno ľahšie i ťažšie zjazdovky, najazdiť na lyžiach či snoubordoch za jediný deň desiatky kilometrov.
Za najväčšiu „špecialitu“ sa však považuje jazda po zjazdovke Pas de Chavanete, ktorá smeruje z Avoriaz k Les Crosets.
Chavanete nazývajú aj Le mur Swiss, v preklade Švajčiarska stena. Patrí medzi najprudšie a najnebezpečnejšie zjazdovky na svete. O jej slávu sa postaral najmä Francúz Jean Vuarnet, zdá sa, že viac známy populárnymi značkovými slnečnými okuliarmi s typickým „V“, ktorým prepožičal svoje meno, ako olympijským zlatom. To získal v zjazde na Zimných olympijských hrách v americkom Squaw Valley v roku 1960, mimochodom na kovových lyžiach Rossignol.
Po svojom olympijskom úspechu za zamestnal kúsok od svojho domova – dedinky Morzine. S tímom mladých architektov dostali za úlohu vybudovať práve stredisko Avoriaz a neskôr aj cezhraničné spojenie lyžiarskeho areálu Portes du Soleil.
Švajčiarska stena bola tak jeho druhým víťazstvom. Podľa francúzskych i švajčiarskych kritérií je označená ako oranžová zjazdovka, teda ťažšia ako čierna zjazdovka. Navyše je neupravovaná. A tak po silnom snežení tam bývajú bubny niekedy vysoké aj dva metre. Stratiť na nich či medzi nimi kontrolu, najmä keď je sneh zľadovatený a zošmyknúť sa po ňom aj niekoľko desiatok metrov, nie je nezvyčajné.
Ako malé Volkswageny
V čase extrémnych podmienok sa na jazdu po Chavanete zvyčajne vyberú iba najlepší a najodvážnejší lyžiari. My sme tam však boli v marci a sneh okolo poludnia pod vplyvom slnečných lúčov zmäkol. Takže naša odvaha vzrástla.
Najmä v hornej časti nám však nebolo všetko jedno. Vrch je úzky, medzi skalami sú na oblúky sotva dva metre. Navyše, pod seba kvôli padáku vôbec nevidíte. Tep nám riadne stúpol a srdcia sme mali až v hrdle. A potom sa bolo treba riadne obracať pomedzi bubny, niektoré veľké ako malý Volkswagen. Išli sme veľmi opatrne, pomaly a viac bokom pomedzi bubny ako po nich. Nájsť ten správny rytmus bolo ozajstné umenie. Občas pomohlo zaťať aj začiatočnícky „stromček“.
Dolná časť zjazdovky je však už značne široká a zvládnu ju aj priemerní lyžiari. Prežili sme to, ale pohárik šnapsu v údolnej stanici, odkiaľ vyzerá Chavanete ako neupravená somárska lúka, bol pre všetkých zaslúženou odmenou.
Zopakovať si jazdu však našlo odvahu len pár z nás. Tých, čo v bare oslavovali „prežitie“, bolo oveľa viac.
V bielej stope
V Champéry si na svoje prídu aj bežkári. Stredisko nordických športov Grand Paradise je vzdialené iba dva kilometre od centra mestečka a pravidelne tam chodí shuttle. Bežecké stopy vedú údolím Val d´Illiez, popri typických farmách. Hlavný okruh s prevýšením sto metrov zodpovedá kritériám FIS a v roku 2005 tam boli preteky Európskeho olympijského festivalu mládeže. Štvorkilometrový okruh je osvetlený a dá sa tam bezplatne lyžovať do pol desiatej večer.
Do horúcej vody
Po lyžovačke sa vyberú mnohí návštevníci do Termálneho parku Les Bains du Val d´Illiez. Tamojšia voda pôsobí na unavené svaly ako balzam. Vyviera z hĺbky 1 200 metrov a vďaka vysokému obsahu síry, vápnika i magnézia má liečivé účinky. Kúpať sa dá tak pod holým nebom, ako aj pod strechou.
K syru pasuje červené
A večera? Na tej nemôže vo švajčiarskych Alpách (ale ani na susednej francúzskej strane) chýbať typické farmárske jedlo raclette. Reštauráciu, kde ho podávajú, spoznáte zďaleka – podľa silného pachu roztápajúceho sa zrelého syru ementálskeho typu.
Kedysi išlo o lacné vidiecke jedlo, ktoré údajne vymysleli pastieri. Syr opekali pôvodne na ohni alebo v kozube. Veľký bochník rozrezali na polovicu, nastokli na ražeň a otočili smerom k ohňu. Roztápajúci sa jemne zapečený syr sťahovali na taniere špeciálnou škrabkou – nazývanou raclette. K tomu zajedali v šupke varené alebo upečené zemiaky, kyslé uhorky, cibuľku i údenú šunku.
Takto sa to podáva dodnes. Ibaže v reštauráciách polovice bochníkov neopekajú na ražni nad ohňom, ale na tento účel majú špeciálne elektrické opekače – grily. Tie zvyčajne postavia uprostred stola medzi štyroch až šiestich hladošov, takže konzumácia raclettu je aj akousi formou socializácie – spojí známych i neznámych.
A rovnako si treba aspoň jedenkrát zájsť aj na ďalšiu švajčiarsku špecialitu – fondue, čo je tiež v kastróliku roztopený syr, do ktorého sa namáčajú kúsky chleba. Nuž a k obom jedlám patrí aj štamperlík čerešňovej pálenky a na zapíjanie miestne červené víno. Výber značiek je nekonečný.
Foto: Jana Janků
