Na konci sveta – v Ushuaii

21. februára 2012

Najjužnejšie mesto sveta – argentínska Ushuaia, bývalo kedysi postrachom. Posielali tam najťažších zločincov. Útek z tamojšieho väzenia sa považoval za istú smrť. Prežiť v nehostinnej prírode Ohňovej zeme vraj bolo nemožné.

Väznica bola vlastne vždy spoločenským miestom. Tá ushuaiaská  obzvlášť. Veď o išlo doslova o veľkokapacitné nápravné zariadenie. V budove našlo niekedy dočasné a niekedy až dosmrtné „ubytovanie“ 600 kriminálnych i politických delikventov.

Pár rokov po tom, čo v roku 1947, počas sociálne sa tváriacej vlády prezidenta Juana Dominga Perona, väznicu zatvorili,  ju premenili nielen na turistickú atrakciu, ale aj miesto spoločenských podujatí. Hostí obsluhujú muži v bieločiernych pásikavých mundúroch. Pri odchode dostanú na pamiatku prepúšťací list s pečiatkou Liberado, čo znamená Oslobodený. A nechýba ani osobný podpis riaditeľa.

Prehliadka väznice pripomenie, že celé desaťročia to príliš zábavné miesto nebývalo. Figuríny najväčších argentínskych zločincov v životnej veľkosti smutne posedávajú na posteliach samotiek a naznačujú, v akom miniatúrnom priestore museli žiť. O tom, čo sa v tejto väznici, patriacej kedysi k najobávanejším na svete,  dialo celé roky, sa dá najlepšie dozvedieť z prehliadky tamojšieho múzea. Napríklad, že jedným z najväčších nepriateľov bol vlhký chlad. Dvojposchodovú budovu vykurovali jediné kachle.

Prežiť bolo takmer nemožné

Väznicu v najjužnejšom meste na zemeguli – Ushuaia, v hlavnom meste ostrova Tierra del Fuego, nepostavili Argentínčania pred vyše sto rokmi náhodou. Vzorom im boli Briti, ktorí si za miesto, odkiaľ sa nedalo uniknúť, zvolili Austráliu.

Južná Patagónia ju v nehostinnosti určite vysoko predstihla. Je to vlastne koniec sveta. Ostrov leží pod cípom latinskoamerického kontinentu a južnejšie je už len večne zamrznutá Antarktída. Tam by za slobodou utekal iba blázon.

Ani samotný ostrov neposkytoval veľa príležitostí na prežitie. Takmer celý rok tam vládne chladné, vlhké, upršané počasie. Prírodu tvorí tundra a vtedy neprístupné, neosídlené vysoké pohorie  – úpätie Ánd. Ostrov obklopuje  studený Atlantik, kde sa nejaká loď objavila sotva raz za mesiac. Smrť z podchladenia a hladu bola teda pre utečencov zaručená a radšej sa vrátili späť.

Sami sebe

Prvé múry väzenia vyrástli v roku 1902. Čím viac odsúdencov privážali lode zo všetkých končín Argentíny, tým viac miesta bolo treba. A tak si väzni svoju dvojposchodovú päť cípu  „ubytovňu“ už dostavovali sami, až obsahovala 380 kobiek. Spolu sa tam tiesnilo 600 delikventov.

Na druhej strane to však boli paradoxne väzni, ktorí sa postarali o rozkvet Ushuaie. Odmenou pre tých, ktorí sa vzorne správali, bolo povolenie  pracovať mimo múrov väznice. A tak okolo vyrástli uličky s krajčírstvami, opravovňami obuvi, stolárskymi dielňami, pekárňami či ošetrovňami. Mnohé z nich stoja vo viac-menej nezmenenej podobe dodnes. Obyvatelia osady tak získali lacné výrobky i služby. Na všetko ostatné museli čakať celé týždne, kým konečne doplávala nejaká loď.

Polonahí Jamani      

Jedným z objektov, ktoré postavili nedobrovoľne privezení obyvatelia mesta, je aj železnica, na ktorej jazdí El Tren del Fin del Mundo, teda vláčik na koniec sveta. Kedysi slúžil najmä na zvážanie dreva, dnes sú cestujúcimi hlavne zvedaví turisti.

Výlet na vláčiku patrí k hlavným atrakciám ostrova. Parná lokomotíva, ktorá podchvíľou vženie do vozňov kúdole dymu, nás vezie Národným parkom Tierra del Fuego. Poskytuje úchvatné výhľady. Stromy a ostatná vegetácia, riečky i jazerá vytvárajú bizarnú krajinu, kde sa pokojne popásajú stáda koní. Akoby tam žili odjakživa. Už len čakáte, kedy zbadáte oheň a okolo neho postávať či posedávať polonahých mužov a ženy z kmeňa Jámanov, ktorí na ostrove kedysi žili v duchu svojich, ale najmä prírodných zákonov.

Okrem iného vedeli, že vo večne vlhkom miestnom počasí ovplyvňovanom vetrami z oceána by im akékoľvek odevy navlhli a chladili ich. A tak radšej chodievali polonahí. Hriali sa pri ohňoch a tie horeli aj na kánoe, ktorými vyrážali na more. Keď v roku 1520 priplával moreplavec Fernao Magalhaes so svojou posádkou k pobrežiu ostrova, prekvapilo ich množstvo ohňov. Preto toto územie nazvali Ohňová zem.

Kde vychádza slnce

Ushuaia znamená v jamanskom jazyku miesto zapadajúceho slnka. Chvíľa, keď zlatá guľa klesá do mora, je nezabudnuteľným divadlom. Posledné lúče ožiaria mestečko s jeho zväčša pravouhlými ulicami i veľký moderný prístav, kam lode už dávno neprichádzajú raz za mesiac.

Kanál Beagle totiž nielenže spája Atlantik a Tichý oceán, ale je tiež východiskom pre vedecké i turistické expedície do Antarktídy i na Malvínske ostrovy. Nech vám ale v Ushuaia nenapadne nazvať ich Falklandami. Nielenže ich Argentínčania stále považujú za svoje územie, ale  navyše v meste žije početná skupina veteránov i rodín, ktorých synovia pri bitke o ne s Britmi položili život.

Čiľania protestujú

V Ushuaia na každom kroku ponúkajú suveníry s nápisom Del Fin del Mundo, teda: Koniec sveta. Však Čiľania, ktorým patrí polovica ostrova, sú na Ushuaicov riadne naštvaní. Ich mestečko Puerto Wiliams, ktoré leží len pár kilometrov odtiaľ, je totiž ešte južnejšie. Ibaže nie je také veľké. Nečudo, že spor, kde leží Koniec sveta, považujú za nevyriešený.

 

Bezcolná zóna

Keď Ushuaiu opustili poslední odsúdenci, akoby strácalo dych. Potom však na ostrove objavili náleziská plynu a všetko sa zvrtlo inam.

Pomohlo tomu aj vybudovanie letiska. Vzápätí vláda ponúkla výhodné dane a ostrov sa zmenil na bezcolné územie. Zahraniční investori sa začali len tak hrnúť. Rozkvitá tam priemysel, najmä elektronický. Kým ešte začiatkom 70. rokov malo mestečko nejakých päť tisíc obyvateľov, dnes je ich viac ako  dvanásťnásobok

A k tomu sa ešte pripojila éra turistická. Z Buenos Aires je to síce vyše3 000 kilometrova lietadlom cesta trvá päť hodín, navyše na Argentínske airolínie sa čo sa týka presnosti spoľahnúť príliš nedá, ale ak novodobí nomádi túžia mať v pase pečiatku Koniec sveta, treba im to umožniť.

Cestovné kancelárie sa pretekajú v ponuke výletov. Nechýba medzi nimi ani cesta loďou k Majáku na konci sveta (Faro del fin del mundo), Aj v tomto prípade ide o fabuláciu, o ktorú sa postaral aj slávny rovnomenný román Julesa Verneho. Existuje totiž ešte jeden maják – o 240 kilometrov južnejšie.

Dievčatá do studenej vody

Jámani (Jámanovia), nazývaní tiež Jamahovia, boli najjužnejší pôvodní obyvatelia zemegule. Meno im dal anglikánsky pastor Tomas Bridges podľa slov jaha-jaha, ktorými pokrikovali na svojich loveckých psov. Jámani žili najmä z plodov mora, kam sa vydávali na kanoe. Muži mali na starosti lov veľrýb a uškatcov a ženy boli majsterky v potápaní sa a lovení mušlí. Preto dievčatá hneď po narodení ponárali do studenej vody, aby boli už odmalička pripravené na svoju náročnú úlohu.

Polonahých kočovných Jámanov donútili nosiť odevy až misionári. Išlo však o medvediu službu. Oblečení indiáni stratili otužilosť a stali sa oveľa náchylnejší na rôzne infekčné choroby. Civilizácia im uškodila aj inak – mnohí prepadli alkoholizmu.

Niekoľko posledných potomkov tohto kočovného indiánskeho kmeňa žije na čílskom ostrove Navarino, ležiaci na opačnej kanála Beagle. Ide však už zväčša o miešancov s bielymi osadníkmi. Originálna Jámanka žije údajne len jedna.

Foto: Jana Janků

 

Autor: Jana Janků | 21. februára 2012

Pridať komentár